Živo si pamätám deň keď mi v lete volala moja Hana z letiska vo Viedni, že ju nechcú pustiť do Kanady a že či môže priletieť za mnou... veď jasné prečo nie? A tak mi tu pristála o 6 mesiacov neskôr, týždeň po mojom návrate - pripravená spoznávať zákutia tohto mesta... Ja v pracovnom kolotoči stále ale pripravená ukázať čo sa dá a čo stojí za to!!! Ubehlo to ako voda a ja som bola konštantne v eufórii z toho, že tu mám takúto "starú" (pardóón!) spriaznenú dušu... a samozrejme, že som jej chcela dopriať tie isté pocity, ktoré mám z toho či onoho miesta ja! Tak sme si to strihli na večeru do Madinatu... čo je ten veľký "umelovybudovanýhistorickýkomplex", ktorý slúži ako kvalitná pastva pre oči turistov... štýl sa mu uprieť nedá, takže aj ja naň rada položím zrak:)!Jedno japonské príslovie hovorí... "ak ti nie je jasný charakter človeka, pozri sa na jeho priateľov"... a ak by počas tohto krátkeho pobytu tu mali Hanu hodnotiť podľa mňa a mňa podľa nej, tak by to nebolo ďaleko od slov, ktoré použil jej ocko, že miestami sa to podobá až demencii:))))) No a v tomto duchu sme tu strávili pár spoločných dní a večerov. Ochutnali sme čo sa dalo z libanonskej i inej kuchyne, vyfajčili vodnú fajku u nás na záhradke... vybrali sa na trh, do púšte ba i na lodičku.... vlastne všetko sa to zbehlo asi takto: s Maťom som vybartrovala, že keď nás zoberie do púšte, kam sa ja sama neodvážim ešte a neviem či vôbec trafím, tak mu zoženiem film čo chcel - a keďže Hanulka film doniesla, šlo sa v piatok ráno do púšte! Zvolili sme celkom easy trasu, čiže nejazdili sme šialene po dunách ale sme proste šli púšťou, ja držiac mapu, rátajúc kilometre podľa nej... niekoľkokrát zle navigujúc ale inak pohoda. Hneď po východe slnka, nás cesta zaviedla k dostihovej dráhe, kde namiesto koní stretnete ťavy...a ťavičky lebo tam boli aj nejaké juniorské družstvá! Tak sme vytiahli foťáky a fotili čo sa dalo...zbiehali sa tam jednotliví "džokeji" so svojimi zverenkyňami, ktoré boli zabalené v rôznofarebných dekách...no neviem či to bola nejaká zimná úprava alebo len aby im svaly nezachladli!!!Lokálni šviháci nás dokonca na raňajky volali...ale keďže sme chceli stihnúť prejsť celú trasu až do emirátu Ras Al Khaiman, museli sme túto dobrodružnú skúsenosť oželieť! Takže sme zliezli do púšte, ktorá nás vážne veľmi priateľsky privítala... počasie bolo veľmi príjemné a po výdatných dažďoch na púšti kde tu vyrazili zelené rastlinky rozličného charakteru, stretli sme veľa lokálnych obyvateľov na ťavách...ktorí mali ale všetci obďaleč odparkované svoje džípy od obrovských až po megaveľkééé... Z Dubaja, sme pozvoľna prešli do susedného emirátu Sharjah, potom do Ajmanu a nakoniec sme v diaľke videli kopce z Ras Al Khaiman, emirátu kde sme sa otočili a šli naspäť. Cestou v púšti sme zišli z cesty, lebo som asi skvele navigovala... a samozrejme ten sprievodca bol už "starý" takže niektoré záchytné body ako "5 stromov naľavo" alebo "červené oplotenie napravo" nieže neexistovali, ale tam už teraz stála dedina, prípadne tam bola vyasfaltovaná cesta!!! Zastavili sme sa pri jednej palmovej farme, kde sa Maťo rozhodol, že ide kúpiť ďatle! Samozrejme, že po anglicky tam nikto nevedel, my po arabsky vieme slová, ktoré sa do zdvorilostnej konverzácie nehodia, takže nastúpili ruky a nohy... Maťo tam proste vošiel, brána sa za ním zavrela a ja som ďakovala bohu, že mi stihol dať aspoň klúče od jeepu:)))) Potom sem-tam zvnútra zakričal, že je OK, že niečo kupuje ale že nevie čo to je... že mu nič nehrozí... a že nevie, či to bude vôbec jedlé! Víťazoslávne vypochodoval z brány s plnými dlaňani niečoho čo vyzeralo ako kaleráb... tak sme sa dozvedeli, že to boli výhonky mladej palmy...bolo to celkom sladké..chutilo to podobne ako cukrová trstina... sme sa ale náramne bavili na tom, že prečo sa tí domáci na nás tak šklabia...dúfali sme, že dožijeme aspoň cestu domov:))))
Nedostavili sa žiadne žalúdočné ťažkosti, žiadne známky bioterorizmu... do RAKu sme došli v plnej paráde...sadli sme si na kávičku... pofotili ulice... podiskutovali na tému "čekoslovakia" a otočili to späť do Dubaja. No ale skoro by som zabudla, ako sme zaparkovali jeep na pláži rovno vo vode a s lietali sme tam ako bláznivé, skákali vo vode, strašné pózy hádzali na fotkách... až sme si zase vyslúžili zápis do kolónky "dementné". JA som si vyskúšala šoférovať tu veľkú kravu FJ Cruiser v uliciach mesta...dokonca ma policajti zastavili ale snáď za úsmev mi prešlo aj to, že som moc v zákrute gumami hvízdala..:) Večer grilovačka už v polospánku... Ráno sme sa vybrali do starého mesta... pobehať trošku trh a samozrejme na lodičku..počasie bolo kráásne... Hanka mali výstrih ako stvorený na to, aby sa promenádovala po tom trhu, plnom hormonálne nevyrovnaných príslušníkov rozličných národností...takže hneď na začiatku sme kúpili šatku a omotali jej všetko čo sa dalo:) Na trhu sme si to užili ako sa patrí... zjednávali sme čo sa dalo, kupovali darčeky a spomienky pre toho a tú...Hankin ocko si dokonca hrdo odnášal z trhu lokálny oblek dish-dashu...ze bude doma sediet pred odchodom a lákať zákazníkov... potom priložím link na google map, že kde majú obchod aby ste to šli skontrolovať:)))))
Zbehli sme na kávičku kde sme si s Hankou dali povinne náš milovaný keksík MILA... z čoho sa už pomaly stáva tradícia a vláčime ten keksík s nami všade kam sa dá! No a potom šup na abru..na malý loďkotaxík, ktorý nás hoďku vozil po celej zátoke...fotili sme ako šialené zase, ja Hanu, Hana mňa... spolu sme fotili budovy a lode... a vodu :) Spoločný čas nám utiekol rýchlejšie ako šla naša loďka po vode... Hanka sa vrátila domov, plná dojmov z tohto pobytu a ja som po dlhom čase zase písala niečo pozitívne o Dubaji:) Hanulka nerozprávaj každému ako je tu "dobre"...lebo neviem kde vás všetkých ubytujem:))
Nabudúce to bude o leteckej show v AL AIN... a iných vskutku neobyčajne obyčajných zážitkoch z tejto časti sveta...ktorá je tiež postihnutá globálnou krízou:))) Jeden by neveril.....
