Správy z 25 stupňa severnej šírky...

Tak som zase na 25 stupňoch severnej šírky a 55 stupňoch východnej dĺžky sama... Včera som odprevadila Radka a život sa zase vrátil do zabehanej rutiny. V noci som ho úspešne odviezla na letisko a ešte väčší úspech a nábeh na ocenenie znamenala spiatočná cesta a letiska, lebo keď som z neho vychádzala a chcela odbočiť smerom "domov" policajti si v kľude uzavreli cestu a ja som šla doslova "naverímboha" niekam zúfale čítajúc o jednej ráno tabule s nápismi... Naspäť som sa dostala, ale nepýtajte sa ma ako:)))) Dva týždne s ním tu ubehli ako voda...stále si totiž myslím, že tu funguje nejaká odlišná vzťažná sústava a čas tu plynie oveľa rýchlejšie. Nestihli sme toho moc pobehať pretože som väčšinu času pracovala ... a keď už "padla" a vybrali sme sa napríklad večer na pláž a bolo tak teplo ako by vám namierili fén do tváre a nechali ho dlho zapnutý. Vydržali sme tam asi polhoďku tváriac sa hrdinsky, že sa to dá zvládnuť... ale nedalo sa. Zvolili sme teda inú alternatívu a na pláž sme sa vybrali skoro ráno... Dva pokusy skončili celkom neúspešne, keďže som sa ani za nič nevedela ráno o 6tej prebrať... človek si dvakrát premyslí, či pôjde na plážku alebo ešte dve hodky zostane v posteli a potom do práce... Vo štvrtok sa nám to nakoniec podarilo, prispatá som to odšoférovala na pláž, ktorá bola z rána neskutočne pokojná, odliv odkryl nespočetné množstvo mušiel rozličných farieb a bez prítomnosti ľudí voda, dokonca hneď pri brehu, pulzovala životom. Hneď ako som štúpila tesne vedľa prvého veľkého kraba som bola čerstvá a prebratá a pozorne som skenovala pohyby pod mojimi nohami. Po prvé hviezdice sme sa museli potopiť, Radko dokonca zazrel malú chobotnicu... a kraby a malé pustovníky nám už prišli ako rutina a vôbec nás ich prítomnosť nerozptyľovala. Jemný infarktový stav mi spôsobila dlhá "šnúrka" ktorú som zazrela trčať pod vodou z piesku... keď som sa nad to nahla šnúrka sa zmenila na chvost raje a jej rýchly pohyb a uvedomie si vedľa čoho som to vlastne skočila vyústilo v slabý výkrik a pôvabný výskok z vody. Netuším, ktorý typ raje to bol ... možno aj tá elektrická a i keď údajne patria k najpôvabnejším morským tvorom...ďakujem, nechcem sa dotknúť:)!

Odliv vytvoril malé ostrovčeky kde oddychovali vtáci, kadiaľ museli kajakári preniesť kajaky na pleciach aby sa mohli kajakovať, a kde uviazlo veľa hviezdic... tak som si povedala, že spravím dobrú vec a že ich nahádžem do vody späť... Radko sa na mne dobre bavil ako som ich všemožnými spôsobmi vyberala z piesku a hádzala do vody... i keď možno ten náraz im spôsobil väačšiu ujmu ako to, keď tam čakali na príliv... ale poďme to klasifikovať ako dobrý skutok, nech sa cítim dobre. Včera sme zase prišli zase skoro ráno na pláž, dokonca ma už ani raja nevyviedla z miery... ľahli sme si na ostrovček v mori a nechali sa oblievať a zalievať vodou... Človek by tam vydržal celé hodiny a celé hodiny si potom môžete vymývať piesok z vlasov...

Hm, takže aj bez toho aby sme absolvovali povinné túry po Dubaji, ktoré sme nestihli, sme strávili príjemný čas... lebo ako som písala na začiatku dubajského blogu, je jedno kde ste podstatné je to s kým trávite čas:))

No ale aby som vás na záver trochu pobavila... včera, emotívne vyčerpaná z Radkovho odchodu, sa mi podarilo ukážkovo zaparkovať pred domom... veď prečo by som nemohla zaparkovať do stromu??? !!!! Nuž odniesla si to pokrivená značka - som zvedavá ako to budem Lenke vysvetľovať... možno si vymyslím nejakú šťavnatú,veľmi nepravdepodobnú historku.... :))))

Mám na to týždeň kým sa vráti:)