Back on track

Drahí moji všetci, ktorí toto čítate... Tento príspevok mal pôvodne niesť názov "41 príspevok, 1 deň do odletu, 4 dni do Vianoc...a ine" a uprimne netusim v akej čiernej diere sa stratil ten čas medzitým ako som toto začala písať a dnešným dňom. V duchu čínskeho príslovia "čas otvára brány tomu kto vie čakať"...vám teda prinášam udalosti a komentáre z arabského polostrova ....kedže ste tak dlho čakali:) Udalosti, ktoré spôsobili zanedbanie tohto virtuálneho občasníka sa zbehli v nasledovnom poradí: absolvovali sme CZ&SK vianočnú párty v Dubaji, kde sme vlnili bokmi na hitovky od Káju Gotta či Buty alebo iné vypalováky, ktoré tu znejú tak úžasne....zažila som beh na firemnú večeru, ktorá bola na lodi, odletela som domov nasať vianočnú atmošku, tešila sa zo snehu a zjazdila pár svahov aby som sa s príchodom Troch Kráľov zase vrátila na dubajskú pôdu. Dva týždne prešli ako voda a s vyštípanými lícami od mrazov som sa presunula do teplého Dubaja, zažijúc asi 40 ° vý rozdiel! Dobrá rada, necestujte do Dubaja v termoponožkách:) 
No a nech sa páči, som naspäť! Hneď ma tu zomlelo to byrokratické pracovné koleso, mám pocit, že ten prvý deň v práci som ani nebola vo veľmi bdelom stave a do toho všetkého ešte to pozvanie na Ománsku svadbu. Teraz sa všetci tešte, že o tom konečne napíšem.... a hlavne ja sa teším, lebo to už nebudem musieť každému zvlášť rozprávať :)! Ale najskôr vás trochu pobavím úsmevnou spomienkou na firemnú večeru na lodi, na ktorú sme meškali nielen trochu. Loď samozrejme vyplávala bez nás kým sme kvôli zápche dorazili na miesto určenia. Chlapík z lode mi dal inštrukcie, že po nás príde malá lodička, ktorá nás dovezie k veľkej lodi, na ktorú prestúpime. Tak sme tam stáli na brehu, hľadiac do diaľky ponad vodu a videli sme kadečo len nie malú loďku, ktorá nás mala dostať k veľkej lodi :). Po mojom ďalšom telefonáte, že kde je malá loďka, ktorá nás má dostať k veľkej lodi som opäť, zas a znova prehodnotila svoje znalosti angličtiny, nakoľko sme si tú malú loďku mali údajne zohnať sami!!!! Tak sa nás 5ks účastníkov rozbehlo tým smerom, kde boli zaparkované malé loďko-taxíky kde sa o nás bili jednotliví "vodiči"... každopádne po mnohých odmietavých odpovediach, že nie nebudú prenasledovať tú veľkú loď jeden ziskuchtivý predsa len prehodnotil situáciu, kázal nám nalodiť sa a vyrazili sme! Akože vždy som chcela nasadnúť do taxíka a povedať "sledujte to auto pred nami"...ale, že sa mi to stane s loďkou? Ale aj keby som chcela tak mu to nepoviem, pretože odkiaľ by som asi mala vedieť kam plávala tá veľká loď, Cleopatrou volaná? No každopádne sa ma pán "vodič zakaždým, keď videl nejakú loď v dostatočne blízko opýtal, či je to tá naša... :) Nebudem vás nudiť detailami, loďku sme našli a famózne ako vo filme sme prirazili k jej boku, loď zastala, otvorili nám dvere (keby sa dalo tak aj červený koberec vyrolujú) a slávnostne sme nastúpili na palubu, počas jazdy ako VIP členovia výpravy. Vnútri na nás hľadelo niekoľko desiatok párov vyjavených účastníkov zájazdu a korunu tomu nasadila pani, ktorá sa ma spýtala, či sa nám vážne potopila naša loď, keď sme museli prestúpiť na tú ich!!!!! Nuž veru áno, potopila!!!! Nechcela som jej kaziť radosť... Večera prebehla ako podľa brožúrky o firemnej večeri...a v pokoji sme sa rozišli do svojich domovov:)

Už to tak vyzerá, že ani z tejto strany roka nebude o zážitky núdza. Malik, pôvodne Lenkin známy, nás pozval do Ománu, konkrétne do Zoharu, na svadbu svojej sestry. S romantickými a naivnými predstavami sme sa vybrali na pár hodinovú cestu autom do Ománu - pri všetkej tej zápche na cestách a papierovačkám na colnici, nám to trvalo skoro 4hodiny sa tam dostať! Pobavene sme sledovali colníka, ktorého čoskoro určite vyhlásia za zamestnanca mesiaca, keď nielenže vôbec nevedel čo to tá SLOVAKIA je, ale ešte k tomu sme mu podali tri rozličné druhy pasov z jednej a tej istej krajiny! Takže zbierka pečiatok v pase sa rozrástla o tú z ománskej colnice... dorazili sme do Malikovej dediny, kde nám v stručnosti zhrnul, že čo sa bude diať a iné dôležité skutočnosti, z čoho sme v skrátkosti vyhodnotili, že svadba bola už včera a že vlastne dnes sa už nič závažné nekoná...ale že my ženy, v zložení 3ks zo Slovenska, jedna zástupkyňa Českej republiky a jedna z Británie, sa máme pripojiť k ženám do "stanu", kde má vraj dnes nevesta žúrku!!!! Nevesta si brala svojho bratranca ale pýtať sa otázky či je to bratranec z pravého či ľavého kolena sme radšej hneď zatrhli. Myslím, že v krajine ako táto, kde majú muži bežne niekoľko žien je príbuzenská terminológia citlivou témou, prípadne "bratranec" nemusí byť ponímaný v našom slova zmysle. Pojali sme teda dary, ktoré sme kúpili a vybrali sa slávnostne do veľkého stanu o veľkosti cirkusového šapitó, okuknúť teda situáciu. Etnológ vo mne mi nedovolil nezdokumentovať túto rodinnú udalosť...aké však bolo moje prekvapenie, keď som vyslovene dostala zákaz fotiť, a ak chcem niečo fotiť tak len malé deti.... Takže som spravila presne asi 7ks povolených fotiek! V skratke to zhrniem asi takto: vošli sme do stanu, hrdo prešli stredovou líniou za zvedavých pohľadov všetkých prítomných ománskych žien, zablahoželali neveste, boli sme usadené na vankúše, ktoré boli po obvode stanu a v tej iste polohe sme zotrvali pár hodín! Samozrejme sme boli veľmi rýchlo obkolesené davom detí, ktoré na nás pozerali a ja som ich veselo kŕmila cukríkmi...teda hroznovým cukrom, čo som mala náhodou v taške. Dokonca nás aj tancovať vyzvali, tak sme sa tam za výskotu všetkých prítomných žien zvŕtali v rytme songov Shakiry... asi presne 10minut, aby sme potom zase dlllho sedeli na vankúšoch! Celý čas nás mala pod patronátom Malikova sestra, ktorá strážila môj foťák a všetky naše pohyby... No a potom to už nabralo celkom rýchly spád...z letargie nás prebrala zablúdená armádna svetlica, ktorá skoro zapálila stan, v ktorom sme sedeli. Každopádne sedieť uprostred davu hysterických a kričiacich žien, že "horííííííííííííí", je tiež nezabudnuteľný zážitok! Potom prišla SMS, že náš Maťo si popálil ruku a že ho vezú do nemocnice... predstierajúc strašný záujem o jeho zdravie, sme sa všetky vytratili zo stanu aby sme zistili, že tá svetlica vyletela z ruky Maťovi a kvalitne ho popálila. Pozerajúc na naše smutné tváre, miestni hostitelia pochopili, že tu nemôžeme dlhšie zostať ale musíme urýchlene vyzdvihnúť "zraneného" účastníka zájazdu v nemocnici a ísť domov. Nikoho sme v ten večer nemali viac radšej ako Maťa,ktorý nás vyslobodil z toho stanu, kde sme sa usmievali pár hodín, nič nerozumeli... zdvorilostne prikyvovali a smiali sa keď sa smiali aj ostatní.... každopádne, hlavného obradu sme sa nezúčastnili, takže vám aj tak neviem povedať, aké vlastne sú tie ománske svadby... Možno nabudúce:)

No a medzitým sa stalo ešte to, že sem prišla na súdružskú  návštevu Hanulka...ale o tom kam sme šli, čo sme videli a čo neuniklo našim objektívom až nabudúce.... :)