nedeľa 11. októbra 2009
My very first English blog entry....or what is the Dubai challenge like...
Half a year ago I wrote this couple of words for our company magazine under the title "Blogger´s confession" ... well let me share it with you and celebrate my very first English blog entry:) Kindly apologize my mistakes ...cannot be perfect in all aspects:))))
"As a lot of you know since my trip to Mexico an idea to start my own blog has crossed my mind. And here I was, by following a quote of David Livingstone saying: „I am prepared to go anywhere provided it be forward“ I started to put together the first sentences to move me forward . Writing that blog became a part of my daily routine, it helped to retain my memories, it was my way of comunicating with people who could not experience and see what I did and to share my perceptions. One could not imagine how much time I spent finding the right words to express flavours or to describe feelings. As long as I came back from Mexico I did not know that the blog became „popular“ and that my friends are forwarding the link to other friends. All of a sudden I kept receiving e-mails asking me to write more, not to neglect the readers of the blog so it has somehow become a commitment to write an entry.
When I decided to accept a job offer in Dubai it was a good chance to bring the blog back to life and carry on sharing my impressions. The style of all my entries was rather lightened because I was more than sure that people would like to read more about positive stuff than negative. So I tried to stick to the style exchanging only Mexico for the UAE. However, my very first Dubai entry was a big dissapointment for everyone who has read it. It was not lightened, it was rather depressive and full of despair but I could not help myself since I wanted to be honest. Everything was in a mess, my life was turned upside down and I was not sure whether I really want to jump in at the deep end! Somehow I managed to live this through and got back to the lightened style of writing, mentioning mainly positive impressions and funny memories so I could make people laugh and let them dream about other corners of the world where even the everyday reality MUST BE better.
There is just a few people who know that life is not that easy here as it seem to be from my blog. Life here can be compared to a proverbial quixotic fight against windmills. And to be honest, waking up in Don Quijote´s shoes every morning is not really what I want to face each day. The well-know windmills are hidden everywhere in different shapes. The morning here cannot do without being a part of a road rage, trying to avoid car accident every five minutes. If you steel yourself for that you have a chance to stalk into office with a smile. Then the phone calls will come where every second one is a tele-marketing stuff offering some good rates for hotels, wellness oportunities etc... Then you need to go to bank, or to check if the accounting company did totally forget that we exist, not answering e-mails, phone calls..and here comes the bank appointment where we sit for three hours, explaining that all these papers were signed two months ago and that we really need that account, and no we are not interested in another seven packages, yes we wish to have credit cards, and again the same papers are submitted which we got rid of a months ago. Then a report needs to be sent to the HQ that not we are not joking, but we really cannot get to the money, that the estimation of two-weeks time to activate account was completely wrong and we are scheduled for another 15 appointments with different departments and passing a mirror I am realizing that I was honoured with a knighthood of the same kind as Don Quijote was!!!
T o be honest to you, most of the time I am desperate. Am I really going forward? Writing that blog in lightened style I am giving a pretence to whoever it reads, that the life here is undemanding, that we are not spending 15hours a day in the office, that I have time to go diving every day, that I do not need to open a laptop during the weekend, that we are not undergoing a „battle for life“ here and that lying on the beach is our daily routine.
Let me finish using words of Don Quijote again who said that :“ Where one door closes, another opens“. And this is exactly what we are trying to do here. It takes lot of knocking on the door or facing the closed door, but we are trying to open the door for all of us, whether they represent new personal or business achievements. All it needs is a bit of understanding and support.
Most of this painful daily routine appears in my blog entries but wrapped in sharp-witted style so I admit that the person who reads the blog and is not present here can come to believe that we live like in clover here :)
I´d rather re-think the style of writing the blog entries:)".
Well, the latest update is that there are 2 months to go ... and my contract here is over...and so the Dubai life is:) I´m not sure now if this is the very first and very last English blog entry at the same time ... it depends...but I hope you gonna like it:) It was rather a difficult delivery:)
J.
piatok 9. októbra 2009
Ex post...
Otázku ci uz neblogujem, som za tých par mesiacov, čo som nepísala, počula velakrat. Neprestala som blogovať, neprestala som cestovať, neprestala som vnímať veci ... Prišlo však obdobie, kedy bolo treba riešiť veci, čo fakt vie napísať len živoť a nič sa mi nezdalo dostatočne vhodné, dobré, pekné a zaujímavé na to, aby som to sem písala a podelila sa o to...boli proste veci dôležitejšie ... za tých 9 mesiacov som absolvovala koncerty, zvládla nájazd mami, krstnej a ségry, ktoré ma vytrhli zo šedej reality a keď už bola dubajská rutina neúnosná letela som domov, co sa stalo presne 3x... a presne 3x som sa sem aj vrátila.... vyliezla som na kopce a aj z nich zliezla, prečítala som všetko čo sa mi pod ruku dostalo... stretla nových ľudí a ustála aj väčšie a menšie personálne zmeny v mojom živote...
No a tak som zase v Dubaji , kedy sa môj pobyt preklopil do svojej poslednej fázy, čo ma seriózne núti si to všetko v hlave zrekapitulovať ... či to stálo za to, či mi to niečo dalo, čo mi to vzalo...atď... ale toto vám sem písať nebudem, na to zvolám samostatnú tlačovú besedu :) Keď tu zrazu, avšak...zachcelo sa mi písať a rozhodla som sa, že privediem svoj blog opäť k životu. Comebacky nebývajú ľahké, nevyhneme sa porovnávaniu kvality príspevkov minulých s dnešnými a asi nebudeme mať ani bohvieaké PR ...ale snáď vám zatiaľ postačí moja prinavrátená chuť písať:)
Nechce sa mi písať o veciach, ktoré sa za tých 9 mesiacov stali... bolo ich rozhodne nemálo a pokrývajú teda široké spektrum rozličných zážitkov a vnemov. Som tu len pár dní po dlhej dovolenke na Slovensku, neviem ešte čo všetko ma čaká a neminie(veď kto by to aj chcel vedieť). Chcela som len napísať nejaký odkaz aby ste vedeli, že som pri živote, v celkom povznesenom stave a že písať budem :)
Môj druhý dubajský október sa nesie zatiaľ len v pracovnom duchu... domov na dovolenku sme leteli pred mesiacom, takže majoritná časť Ramadánu šla tento rok pomimo nás ... znovu môžeme chodiť na obedy všade naokolo, nemusíme sa krčiť v autách, keď sa chceme napiť, na cestách nás neohrozujú hladní a smädní pološialení postiaci sa moslimovia... ktorí vlastne aj v bežné dni jazdia tak isto. Zostali sme tu zase traja ...tak ako sme začínali. Zdá sa že kruh sa uzavrel a tí, ktorí sme tu bojovať začali, tento boj aj dokončíme...s menšími či väčšími traumami...ale dobojujeme. Neviem, či sa hodíme do popisu „bojovníkov proti kríze“ :) ale vytrvalí určite sme. Za 2,2 mesiaca sa vraciam domov...na rodnú hrudu... na čo sa véééľa teším a asi tak isto sa toho aj obávam. Opäť pôjde kufor hore na skriňu, túlavé topánky pôjdu pod posteľ a začlením sa do bežného života na rodnej hrude. Tento krátky úvodný monológ pred novou fázou blogu ukončím slovami z jednej hry Gunagu .... „domov je všade tam, kde je Internet“...
Takže kým som tu, budem písať z Dubaja o Dubaji a o veciach s tým súvisiacich...ale kde bude „doma“, to ešte neviem :)
Idem doštudovať tie off road trasy v okolitom púštnom teréne, lebo ma svojou návštevou poctí opäť moja drahomilená sestra jediná ...takže sa idem na to zodpovedne pripraviť :)
No a tak som zase v Dubaji , kedy sa môj pobyt preklopil do svojej poslednej fázy, čo ma seriózne núti si to všetko v hlave zrekapitulovať ... či to stálo za to, či mi to niečo dalo, čo mi to vzalo...atď... ale toto vám sem písať nebudem, na to zvolám samostatnú tlačovú besedu :) Keď tu zrazu, avšak...zachcelo sa mi písať a rozhodla som sa, že privediem svoj blog opäť k životu. Comebacky nebývajú ľahké, nevyhneme sa porovnávaniu kvality príspevkov minulých s dnešnými a asi nebudeme mať ani bohvieaké PR ...ale snáď vám zatiaľ postačí moja prinavrátená chuť písať:)
Nechce sa mi písať o veciach, ktoré sa za tých 9 mesiacov stali... bolo ich rozhodne nemálo a pokrývajú teda široké spektrum rozličných zážitkov a vnemov. Som tu len pár dní po dlhej dovolenke na Slovensku, neviem ešte čo všetko ma čaká a neminie(veď kto by to aj chcel vedieť). Chcela som len napísať nejaký odkaz aby ste vedeli, že som pri živote, v celkom povznesenom stave a že písať budem :)
Môj druhý dubajský október sa nesie zatiaľ len v pracovnom duchu... domov na dovolenku sme leteli pred mesiacom, takže majoritná časť Ramadánu šla tento rok pomimo nás ... znovu môžeme chodiť na obedy všade naokolo, nemusíme sa krčiť v autách, keď sa chceme napiť, na cestách nás neohrozujú hladní a smädní pološialení postiaci sa moslimovia... ktorí vlastne aj v bežné dni jazdia tak isto. Zostali sme tu zase traja ...tak ako sme začínali. Zdá sa že kruh sa uzavrel a tí, ktorí sme tu bojovať začali, tento boj aj dokončíme...s menšími či väčšími traumami...ale dobojujeme. Neviem, či sa hodíme do popisu „bojovníkov proti kríze“ :) ale vytrvalí určite sme. Za 2,2 mesiaca sa vraciam domov...na rodnú hrudu... na čo sa véééľa teším a asi tak isto sa toho aj obávam. Opäť pôjde kufor hore na skriňu, túlavé topánky pôjdu pod posteľ a začlením sa do bežného života na rodnej hrude. Tento krátky úvodný monológ pred novou fázou blogu ukončím slovami z jednej hry Gunagu .... „domov je všade tam, kde je Internet“...
Takže kým som tu, budem písať z Dubaja o Dubaji a o veciach s tým súvisiacich...ale kde bude „doma“, to ešte neviem :)
Idem doštudovať tie off road trasy v okolitom púštnom teréne, lebo ma svojou návštevou poctí opäť moja drahomilená sestra jediná ...takže sa idem na to zodpovedne pripraviť :)
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)
