Ex post...

Otázku ci uz neblogujem, som za tých par mesiacov, čo som nepísala, počula velakrat. Neprestala som blogovať, neprestala som cestovať, neprestala som vnímať veci ... Prišlo však obdobie, kedy bolo treba riešiť veci, čo fakt vie napísať len živoť a nič sa mi nezdalo dostatočne vhodné, dobré, pekné a zaujímavé na to, aby som to sem písala a podelila sa o to...boli proste veci dôležitejšie ... za tých 9 mesiacov som absolvovala koncerty, zvládla nájazd mami, krstnej a ségry, ktoré ma vytrhli zo šedej reality a keď už bola dubajská rutina neúnosná letela som domov, co sa stalo presne 3x... a presne 3x som sa sem aj vrátila.... vyliezla som na kopce a aj z nich zliezla, prečítala som všetko čo sa mi pod ruku dostalo... stretla nových ľudí a ustála aj väčšie a menšie personálne zmeny v mojom živote...


No a tak som zase v Dubaji , kedy sa môj pobyt preklopil do svojej poslednej fázy, čo ma seriózne núti si to všetko v hlave zrekapitulovať ... či to stálo za to, či mi to niečo dalo, čo mi to vzalo...atď... ale toto vám sem písať nebudem, na to zvolám samostatnú tlačovú besedu :) Keď tu zrazu, avšak...zachcelo sa mi písať a rozhodla som sa, že privediem svoj blog opäť k životu. Comebacky nebývajú ľahké, nevyhneme sa porovnávaniu kvality príspevkov minulých s dnešnými a asi nebudeme mať ani bohvieaké PR ...ale snáď vám zatiaľ postačí moja prinavrátená chuť písať:)

Nechce sa mi písať o veciach, ktoré sa za tých 9 mesiacov stali... bolo ich rozhodne nemálo a pokrývajú teda široké spektrum rozličných zážitkov a vnemov. Som tu len pár dní po dlhej dovolenke na Slovensku, neviem ešte čo všetko ma čaká a neminie(veď kto by to aj chcel vedieť). Chcela som len napísať nejaký odkaz aby ste vedeli, že som pri živote, v celkom povznesenom stave a že písať budem :)

Môj druhý dubajský október sa nesie zatiaľ len v pracovnom duchu... domov na dovolenku sme leteli pred mesiacom, takže majoritná časť Ramadánu šla tento rok pomimo nás ... znovu môžeme chodiť na obedy všade naokolo, nemusíme sa krčiť v autách, keď sa chceme napiť, na cestách nás neohrozujú hladní a smädní pološialení postiaci sa moslimovia... ktorí vlastne aj v bežné dni jazdia tak isto. Zostali sme tu zase traja ...tak ako sme začínali. Zdá sa že kruh sa uzavrel a tí, ktorí sme tu bojovať začali, tento boj aj dokončíme...s menšími či väčšími traumami...ale dobojujeme. Neviem, či sa hodíme do popisu „bojovníkov proti kríze“ :) ale vytrvalí určite sme. Za 2,2 mesiaca sa vraciam domov...na rodnú hrudu... na čo sa véééľa teším a asi tak isto sa toho aj obávam. Opäť pôjde kufor hore na skriňu, túlavé topánky pôjdu pod posteľ a začlením sa do bežného života na rodnej hrude. Tento krátky úvodný monológ pred novou fázou blogu ukončím slovami z jednej hry Gunagu .... „domov je všade tam, kde je Internet“...

Takže kým som tu, budem písať z Dubaja o Dubaji a o veciach s tým súvisiacich...ale kde bude „doma“, to ešte neviem :)

Idem doštudovať tie off road trasy v okolitom púštnom teréne, lebo ma svojou návštevou poctí opäť moja drahomilená sestra jediná ...takže sa idem na to zodpovedne pripraviť :)