Small steps...

Tak sa po dlhšej odmlke zase ozývam... lebo mi vyčítate, že nič nepíšem. Ja len aby som vás uviedla do obrazu, že nie každý deň je tu ako z brožúrky cestovnej kancelárie, nie každý deň jazdíme na púšti a čo sa potápania týka, tak tiež sa zatiaľ len mecem na suchu:))

Za ten čas čo som nepísala, sa nič svetoborné neudialo... v sobotu som absolvovala prvé 3 (!) hodiny teórie potápania, čomu predchádzala takmer bezsenná noc keď som poctivo študovala knihu, ktorú mi dali... takže už viem čosi o baroch a atmosférach, o tom kedy a prečo telesá vo vode klesajú a prečo sú niektoré nadnášané, ako šetriť vo vode energiou, ako funguje neoprén a podobné dôležité veci nielen z fyziky, ktoré sa mi na Slovensku určite zídu:)))

Tento piatok ma čaká potápanie v bazéne a v sobotu tuším tiež... takže vám určite budem referovať aké to je, dýchať cez prístroj pod vodou, aké je to keď vám zastavia prívod vzduchu pod vodou (lebo aj to mi budú robiť) a iné milé veci. Keď už nás to v kancli párkrát omrzelo, tak sme si zbehli na pláž..len tak sa tam zvaliť, prípadne púštať šarkana, čo nás všetkých vrátilo asi tak o 20rokov života späť... More je tu ináč vtipné, lebo musíte kráčať kilometer aby bola voda hlbšia a ďalej by ste už zaručene narazili na nejaký betón, ktorý tu vo veľkom štýle striekajú do vody a budujú na ňom ostrovy, ostrovčeky v tvare paliem a svetov a kadečoho iného...

Cez víkend sme sa rozhodli ísť na platenú pláž s nádejou, že tam na nás miestny nebudú až tak pozerať... no celé to skončilo našou ťažkou depresiou z arabského sveta, pretože si nás s Luckou fotili, natáčali na kamery ako nejaké špeciálne prírodné úkazy... keď sme vošli do mora, tak sa okolo nás zhŕkol kŕdel chlapov, že sme sa s Luciou chytili za ruky a utekali z vody von.... Chlapi tu proste bezostyšne čumia na baby a ženy a nedovolia si len vtedy, keď je s vami nejaký chlap...vlastne oni si nikdy nič nedovolia, lebo ich môžeme udať polícii a bude pokoj. Všade na svete sú na pláži hliadkové veže záchranárov, len tu má hliadkové veže polícia... :)))

Dni sa odsýpajú veľmi rýchlo...ale každý je iný. Ráno ma hodí Lenka do práce, kde strávim pekných pár hodín a za tmy sa plazíme domov... Tento týždeň mám naplánovaných pár stretnutí kvôli novým priestorom firmy, kvôli účtovníkom, kvôli recruitingu...nuž z každého rožka nie trochu ale celkom dosť:). Dnes sme boli s Lenkou pozrieť bývanie, takže snáď sa už vysťahujem z hotela a nasťahujem sa do "nášho" bývaníčka... Vila je to preukrutne veľká, dali by sa tam omše slúžiť aj šarkan púšťať keby vietor zavial...veď fotodokumentáciu určite pošlem. Na prízemí sme si prenajali taký malý dvojizbáčik "se všim všudy"..tak som zvedavá ako nám to pôjde spolu:))

Takže cez víkend ma okrem potápania a nejakého toho beach volejbalu (lebo sme si aktívne kúpili loptu a vozíme ju v aute) čaká aj nákup perín a obliečok..a iných potrebností:)

Nuž krok po kroku...

Posielam všetkým veľa objatí a tiež by som rada vedela ako sa máte, či na vás padá jarná únava, čo nového a tak..píšte, preháňajte....

xxx

Moja prvá púšť...

Zo zoznamu vecí, ktoré chcem stihnúť do konca života si môžem odškrtnúť návštevu púšte…
Tony tvrdého a tony mäkkého piesku, obrovská horúčava, duny ,dunky a ťavy to všetko si môj zrak užíval v piatok celý deň. Do púšte vyrazil celý náš dubajský office (v počte 3 ks) a kámoš Martin. Piatkové vstávanie bolo veľmi skoré, nato že bol víkend ale zvládla som to. Vyzbrojená dlhými gaťami a pevnými topánkami (ktoré však neboli pieskovo rezistentné) proti púštnym príšerkám som nasadla do džípu a nasmerovali sme si to rovno do púšte. Chalani sú v tomto púštnom offroade už celkom zbehlí a dokážu rozoznávať mäkký piesok od tvrdého, vedia, že hore na dune sa nikdy nesmie brzdiť lebo zapadnete ale ani ísť prudko, lebo duna môže byť z druhej strany zrezaná a vy akurát tak padnete na hubu či už s s džípom alebo bez neho:)
Tak sme sfúkli pneumatiky ako si to jazda v púšti vyžaduje,naložili lopatku pre prípad zapadnutia, vyzbrojili sa hektolitrami pitnej vody, ktorej v púšti nikdy nie je dosť, pripútali sa a vyrazili objavovať vrcholy každej duny, ktorá sa nám postavila do cesty. Vrcholy dún boli celkom luxusné v tom, že sme tam dokonca mali aj signal na telefónoch… :) Cestou sme narazili najskôr asi na tri ťavy, čo som samozrejme musela zdokumentovať ako svoje prvé ťavy, dotknúť sa, zľaknúť sa a utekať… hehe… To som ale ešte nevedela, že za 77dunami nás bude čakať obrovské stádo tiav… no nenafoťte to! Tak som sa tam plížila pomedzi ťavy, vonku asi tak 40 stupňov…raz som behala za nimi ja, raz oni za mnouJ Pár krát som vybehla z džípu kvôli nejakým záberom, piesok bol strašne horúci a vzduch sa vlnil… v tom moment sa mi vybavili všetky tie dokumentárne seriály na Spektre o tom ako prežiť na púšti – ale na nič som si nevedela spomenúť! Tam si tak môžete sadnúť a čakať či nepôjde okolo nejaký džíp alebo ťava!
Okolo 12stej na obed sme z púšte vypadli aby sme sa tam úplne neuvarili – i keď naša pitná voda tak skončila! Cestou sme sa stavili v nejakej “prícestnej” indickej reštike, posilniť žalúdky, i keď mne v tom teple moc nechutí. Otočili sme to do kaňonu na iný druh offroad jazdenia… omočili sme si nohy v malom jazierku pod palmami a za zvukov pesničiek Petra Nagya sme si to šinuli cez kaňon. POdarilo sa nám skriviť jednu ŠPZ na džípe… lebo tá diera v zemi čo nám vbehla to cesty sa zdala byť “prejditeľná” ale ináč bez ujmy na zdraví, I keď vám to dobre narovná chrbticu. Ďalšou métou po pokorení kaňonu bolo more… okúpať sa, zmyť zo seba piesok a hlavne ísť von z džípu. Zamierili sme si to do severnejšie položeného emirátu Fujeirah a zakotvili na prvej pláži, kam sme sa dostali. Ľavú stranu romanticky lemovali bágre a žeriavy ale na to si už zvykám. Tak sme tam s chuťou skočili a bláznili sa vo vlnách, kým sme nezistili, že voda je plná malých medúz a sajrajtu bohvie z čoho… Každopádne sa už zvečerilo a nechcelo sa nám ísť 200km späť do Dubaja, tak sme sa rozhodli nocovať na pláži…ehm v džípoch! Vybrali sme sa nakúpiť nejaké jedlo, drevo a iné potrebnosti a za úplnej tmy sme sa vrátili na pláž. S Tomášom sme sa chopili úlohy hlavných kuchárov a vyčarovali sme nejakú živánsku (priplietol sa tam aj ananás a jablká:) – škoda, že Tomáš to ani ochutnať nestihol, lebo zaspal skôr ako sa to dopieklo… tak sme si užívali na pláži takéto skvelé menu a okolo polnoci zaliezli do džípov a snazili sa vyspat…resp. vobec zaspat! Rano som vstala prva a kedze na plazi nebol vobec nikto, musela som si to s pozitkom vychutnat a prejst sa o 7mej uplne sama po plazi. Stretla som pár velkých krabov a chodila som po mušliach rozličných farieb a tvarov. Bola sobota ráno a postupne začali prichádzať autá s miestnymi, ktorá sa prišli vykúpať alebo na piknik… Špinaví a rozospatí sme nasadli do džípov a vracali sa do Dubaja. V Dubaji nás privítala púštna búrka, čo sa prejavuje asi tak, že idete 40tkou, nevidíte nič len samý piesok… obrovský béžový oblak…
Na požičanom džípe sa nám uvoľnili nejaké komponenty, ale za ten zážitok to stálo…
Teším sa na svoje ďalšie púštne dobrodružstvo… Najbližšie ma v sobotu čakjú tri hodiny teórie o potápaní:)

Dva tyzdne...

Pisem vám v piatok, práve zajtra budú dva týždne čo som priletela… a neveriacky krútim hlavou. Človeku by sa zdalo, že v tomto teple je to tu všetko ospalé ale práve naopak-čas tu letí strašne rýchlo. Všetko sa pomaly dostáva do normálnych koľají a odhliadnuc od prvých dvoch kritických dní, sa v podstate stale usmievam a stale je načomJ. Vo štvrtok mi bola slávnostne udelená dubajská rezidencia do pasu a vydaná tzv. pracovná kartička, čo znamená že môj zdravotný stav sa im pozdáva. Aby som vás uviedla do obrazu, každý kto žiada o rezidenciu, musí podstúpiť HIV test, preskanujú mu pľúca a až keď zistia, že nemáte žiadne nebezpečné choroby – vydajú vám rezidenciu! V mojom prípade im celá procedúra trvala presne 24hodín, čo je na miestne pomery, rekordne rýchly čas. Čo stale nemám zvládnuté je bývanie… dostala som síce ponuku na spolubývanie ale až od augusta… dovtedy sa mi nechce bývať “pod mostom”. Obzerám sa kde sa dá, bytov je tu síce dosť a verím, že ponuka prevyšuje dopyt, ale zase môj finančný rozpočet by tým riadne utrpel, keby som si vyberala podľa toho, čo sa mi páči a kde sa mi páči. Veľký progres nastal v kolónke “šoférovanie po Dubaji”. Skoro ma ranila mŕtvica keď mi Tomáš (kolega) hodil kľúče na stôl a povedal, že dnes šoférujem ja… v tom momente som prestala byť hladná, smädná a asi všetkým, ktorí boli v tú minute na SKYPE som písala, nech na mňa v dobrom spomínajúJ)) Nakoniec to vzala kolegyňa Lucka, ktorá to síce zvládla fajn ale ako navigáciu potrebuje mňaJ) Na druhý deň som sa teda odhodlala, odnavigovala ju do vládnej inštitúcie, kde sa vybavuje veškerá byrokracia spojená s pobytom a späť som šoférovala jaJ!
Predchádzalo tomu ale zúrivé 20 minútové jazdenie na streche (!!! Tam sa parkuje!!!) kým som s tým autom vyšla na ulicu. Každopádne som to zvládla, aj zrkadlá aj navigáciu… šoférovala som aj v noci, ale to predomnou musel ísť Tomáš džípom aby som trafila domov. Orientácia v Dubaji je vo všeobecnosti strašná. Hľavne ženy majú v obľube zapamätávať si budovy a iné architektonické prvky, čo je tu k ničomu, pretože tu zo dňa na deň postavia novú budovu. Mám v aute navigáciu, ale keď som sa do nej párkrát pozrela, že či ma vôbec dobre naviguje..nestihla som takmer ubrzdiť na križovatke… nuž zradné sú tieto mašinky, čo vám majú uľahčiť život.
Stále ešte bývam v hoteli, pomaly si tu už začínam zvykať… všetci poslíčkovia tu ráno defilujú predo mnou, zháňajú mi taxík… upracú mi izbu…no zábava! Ale aj tak mám ešte stale nevybalený kufor, kostým visí v obale… no neviem sa dočkať kedy sa už niekam nasťahujem:) a začnem normálne žiť memorujúc si novú trasu do práce:)
Dnes som sa stihla zapísať na potápačský kurz… takže som si pred seba postavila ďalšiu výzvu, ďalšiu hĺbku… Dubaj je plný výziev… buď ich človek prijme alebo nie. Rozhodne sa tu veľa naučím..hlavne o sebe:)

Tak zdravim opäť rodnú hrudu z horúceho Dubaja. Medzičasom mi uplynul prvý týždeň v arabskom svete a zatiaľ som ho prežila bez ujmy na zdraví:)

Je nedeľa, prvý pracovný deň na čo si stále neviem zvyknúť. Pracovný týždeň je tu rozvrhnutý úplne ináč ako u nás. Začína sa nedeľou a končí štvrtkom - t.z. že vo štvrtok tu už nič nevybavíte celý deň. "Intenzívne" sa tu pracuje od nedeľe do stredy, aj to podľa potreby. V tieto mesiace tu všetci makajú aby zarobili na leto, uzavreli obchody, pretože v lete to tu bude dosť ospalé a v septembri príde Ramadán a to už sa fakt nebude dať robiť nič - zo zákona by sa malo pracovať len do tretej, čo je fajn - ale zase sú tu iné obštrukcie spojené s náboženstvom. Medzičasom prišla do Dubaja posilniť náš hviezdny tím aj Lucka, takže už nie som sama v kancli. Po pracovnej stránke to ešte len začne byť záťaž, pretože minulý týždeň som riešila zatiaľ len operatívu, ktorá momentálne vyvstala a "horela vysokým plameňom". Bude tu toho veľa, rozbiehať office nie je zábava, pretože tu viac vecí nefunguje ako funguje:)))

Víkend bol celkom o ničom, pretože Dubaj toho moc neponúka... tu si to užijete ak vás bavia nočné kluby, prípadne život v nákupných centrách. Jasné, že sa dá ísť na pláž, prípadne do parku...ale to je tak všetko. Na výlety sa väčšinou chodí do susedných emirátov, do Ománu, do Fujeirah sa chodí potápať... Takže uvidíme, čo sa pošťastí.

Stihla som už vyskúšať arabskú kuchyňu, výborná je libanonská a iránska... kulinárske zážitky. Ale ináč si stále žijem vo svojom hoteli, dúfam, že už dlho nie... Mám tam 50 programov a 2 z nich sú po anglicky, takže stále dokola pozerám tie isté sitcomy a spraáááávy o tom, čo veľké zase v Dubaji postavia, čo kvôli tomu zbúrajú a tak...

Dnes ideme vybavovať moju rezidenciu a iné papierovačky, snáď sa pozriem aj po nejakých tých bytoch, možno ma zase taxikár odvezie do nových končín dubajských, prípadne sa budem baviť na tom, ako moje topánky menia farbu a pod prachom ich ani nevidieť:)

Všetkým posielam veeela pozdravov, objatí a pusiniek spod horúceho dubajského slnka... Dosť dobre si neviem predstaviť 50°.... ale veď ak pri tej teplote neprestane internet fungovať, tak vám o tom určite podám správu.

Step by step...

Krok po kroku sa tu začínam rozhliadať a už len fakt, že tento článok píšem v celkom povznesenej nálade hovorí za seba. Prvý deň mi veľmi pomohla Lenka, ktorá tu žije už rok a pol pomaly... Vzala ma do krásneho starého arabského hotela, odkiaľ bolo videť more a pláže a všetky tie architektonické pýchy dubajské, akou je aj Burj Al Arab...ten hotel v tvare plachetnice. Okúsila som výbornú libanonskú kuchyňu, predierala sa zástupmi zazobaných dovolenkárov, ovieval ma vánok od mora... a tak. Vôbec nejde o to kde na svete človek je, ale či má s kým tráviť svoj čas, prípadne samotu. Našla som si tu spriaznenú dušu, začo som jej veľmi vďačná:)))

Druhý deň sa začal v znamení toho, že mi nepredlžili rezerváciu v hoteli a ja som bola tak ako aj v Mexiku aj tu svedkom toho, že keď človek začne zvyšovať hlas a zneistí ľudí, všetko sa dá vybaviť. "Biele rite", ako sa tu familiárne nazývame, tu majú svoju váhu a tí, od ktorých niečo žiadate nikdy nevedia akú váhu máte v tomto svete - tak mám pocit, že sa tu všetci belosi hrajú minimálne na veľvyslancov, prípadne iné vysoko kompetentné osoby.

Presťahovali ma teda do iného hotelového apartmánu, paradoxne hneď vedľa býva Lenka. Keby nestavali 300 ďalších budov okolo, tak si aj vidíme do okien. Na fotke máte moje hniezdočko, kde teraz dočasne pobývam...

No a tak som vhupla rovnými nohami do celého tohto kultúrneho chaosu... kde vás obsluhujú Indovia, taxíkom vás vozia Pakistánci, v salónoch krásy nájdete Filipínky a celý tento Babylon dopĺňajú ľudia, ktorí sem z rôznych kútov sveta prišli robiť biznis. Angličtina, ktorú tu počujete sa nepodobá žiadnej inej...ale zase veľmi oceňujem a zároveň obdivujem všetkých tí, ktorí aj napriek tomu, že sa mýlia, nepoužívajú správne slová - rozprávajú veľmi suverénne!!! Presne opačná tendencia ako u nás, kde každý radšej mlčí ako by mal povedať niečo zle. Berte si príklad!

No a tak mi dnes odsýpa môj štvrtý pracovný deň ... stihla som vybehať víza pre nejakého nového strategického partnera, taxikár ma párkrát odviezol netuším kam ale hlavne že on bol presvedčený, že ideme dobre, snažím sa vybaviť inzerciu v arabských novinách ale na ich stránke všetko vyzerá ako rozsypaný piesok...a tak:)) Každý deň sa tu potýkam s novými výzvami, učím sa nové veci...

Dnes poobede ideme zháňat s Lenkou byt...niečo sme si už dohodli, blízko pri pláži. Nech sa nemusím pozerať stále na žeriavy a betonove bloky:))

Stihla som navštíviť aj nákupné centrum, kde je tá slávna zjazdovka... vtipné je, že všetci majú požičané rovnaké kombinézy na lyžovanie, takže tam veľmi dobre zapadnete:)) V nákupnom centre, ktorého je zjazdovka súčasťou, stoja pri skle ľudia rozličných národností s pritlačenými nosmi na skle, pozorujúc lyžiarov a tuú divnú bielu hmotu:))) No možno to raz vyskúšam...

Ok, nachvíľu sa odmlčím, idem vyzdvihnúť vizitky a fičím na výstavu za kolegami....

Držte palce, aby sa ma zase taxikár neopýtal, že ako sa tam má dostať... to už dostanem záchvat smiechu:)) Zdravím vás všetkých a posielam trochu tepla z tých 34 stupňov, čo tu máme...

Aj piesok vám pošlem ak chcete....

Nečakala som...

Nečakal som, že to bude až také ťažké.... Je nedeľa, sedím tu sama v kancli a neviem kam mám skôr uprieť zrak, čoho sa skôr chytiť a kde je tu WC. Moje sebavedomé rozhodnutie odísť sem, začínajú nahlodávať pochybnosti....
Priletela som v noci a teda bol to jeden z mojich povedzme dosť zlých letov. Odhliadnuc od môjho zdravotného stavu, sa prejavili známky nejakej psychickej únavy a ťažoby... na letisku mi dokonca vypadli slzy ( a nie jedna) keď som tam videla stáť mamu.... Tuším je to prvýkrát čo ma niekto vyprevádzal... v lietadle som sa nemohla zbaviť myšlienky na domov, že zase odchádzam a nechávam za sebou ľudí a veci na ktorých mi záleží. Psychické pochody prerušila až náhly a neznesiteľný tlak v hlave, v zuboch pri pristávaní, ktorý mi pripomenul, že letím s nádchou a pekne si to odtrpím. Tak som sa aspoň pozerala na pobrežie Dubaja, ktoré aj v pokročilej rannej hodine pulzovalo životom... Uspesne som absolvovala vstup do krajiny, do pasu som dostala peciatku, ktoru moc precitat neviem:), ale tak som tu. Do hotela som prisla okolo 2hej rano po vcelku prijemnej jazde taxikom a musela riesit este to, ze sa z kreditky nedaju stiahnut prachy... mrtva som padla do velkej postele v preklimatizovanej miestnosti a zobudilo ma az rano o 9tej klopanie na dvere s naliehavym "housekeeeping"... Do tepleho slnecneho Dubaja som vysla az pred par hodinami, nasadla zase do taxika a sedim v praci... a neviem kam z konopí. Dnes vecer ma dojst po mna kamoska Lenka, a berie ma na večeru aby ma dostala z tejto melanchólie a ukázala mi, že to tu bude fajn... Každopádne mi všetci veľmi chýbate:))) Teraz idem hľadat to WC:)))
Držte mi palce, nech ma Dubaj príjme s otvorenou náručou.....
xxx
P.S. moje O2 cislo mi nefunguje.... takze tento komunikacny kanal asi nepojde:(