Dva tyzdne...

Pisem vám v piatok, práve zajtra budú dva týždne čo som priletela… a neveriacky krútim hlavou. Človeku by sa zdalo, že v tomto teple je to tu všetko ospalé ale práve naopak-čas tu letí strašne rýchlo. Všetko sa pomaly dostáva do normálnych koľají a odhliadnuc od prvých dvoch kritických dní, sa v podstate stale usmievam a stale je načomJ. Vo štvrtok mi bola slávnostne udelená dubajská rezidencia do pasu a vydaná tzv. pracovná kartička, čo znamená že môj zdravotný stav sa im pozdáva. Aby som vás uviedla do obrazu, každý kto žiada o rezidenciu, musí podstúpiť HIV test, preskanujú mu pľúca a až keď zistia, že nemáte žiadne nebezpečné choroby – vydajú vám rezidenciu! V mojom prípade im celá procedúra trvala presne 24hodín, čo je na miestne pomery, rekordne rýchly čas. Čo stale nemám zvládnuté je bývanie… dostala som síce ponuku na spolubývanie ale až od augusta… dovtedy sa mi nechce bývať “pod mostom”. Obzerám sa kde sa dá, bytov je tu síce dosť a verím, že ponuka prevyšuje dopyt, ale zase môj finančný rozpočet by tým riadne utrpel, keby som si vyberala podľa toho, čo sa mi páči a kde sa mi páči. Veľký progres nastal v kolónke “šoférovanie po Dubaji”. Skoro ma ranila mŕtvica keď mi Tomáš (kolega) hodil kľúče na stôl a povedal, že dnes šoférujem ja… v tom momente som prestala byť hladná, smädná a asi všetkým, ktorí boli v tú minute na SKYPE som písala, nech na mňa v dobrom spomínajúJ)) Nakoniec to vzala kolegyňa Lucka, ktorá to síce zvládla fajn ale ako navigáciu potrebuje mňaJ) Na druhý deň som sa teda odhodlala, odnavigovala ju do vládnej inštitúcie, kde sa vybavuje veškerá byrokracia spojená s pobytom a späť som šoférovala jaJ!
Predchádzalo tomu ale zúrivé 20 minútové jazdenie na streche (!!! Tam sa parkuje!!!) kým som s tým autom vyšla na ulicu. Každopádne som to zvládla, aj zrkadlá aj navigáciu… šoférovala som aj v noci, ale to predomnou musel ísť Tomáš džípom aby som trafila domov. Orientácia v Dubaji je vo všeobecnosti strašná. Hľavne ženy majú v obľube zapamätávať si budovy a iné architektonické prvky, čo je tu k ničomu, pretože tu zo dňa na deň postavia novú budovu. Mám v aute navigáciu, ale keď som sa do nej párkrát pozrela, že či ma vôbec dobre naviguje..nestihla som takmer ubrzdiť na križovatke… nuž zradné sú tieto mašinky, čo vám majú uľahčiť život.
Stále ešte bývam v hoteli, pomaly si tu už začínam zvykať… všetci poslíčkovia tu ráno defilujú predo mnou, zháňajú mi taxík… upracú mi izbu…no zábava! Ale aj tak mám ešte stale nevybalený kufor, kostým visí v obale… no neviem sa dočkať kedy sa už niekam nasťahujem:) a začnem normálne žiť memorujúc si novú trasu do práce:)
Dnes som sa stihla zapísať na potápačský kurz… takže som si pred seba postavila ďalšiu výzvu, ďalšiu hĺbku… Dubaj je plný výziev… buď ich človek prijme alebo nie. Rozhodne sa tu veľa naučím..hlavne o sebe:)