Legenda o Popo a Ixta

Nedá mi aby som vám konecne nenapísala legendu o povode sopiek Popocatépetl a Ixtaccíhuatl, ktorým tu nikto inác nepovie ako Popo a Ixta. Ixta je sopka vyhasnutá na rozdiel od Popo, ktorá od roku 1994 vykazuje zvýsenú vulkanickú aktivitu a ktorej cinnost sa naposledy obnovila v roku 2000 a vyvrcholila najvacsou zaznamenanou erupciou. Ked sa na Popo pozriete teraz, vidíte ako si spokojne vypústa obláciky dymu ci pary, “fajcí si svoju cigaru” ako vravia miestni a nic nenasvedcuje tomu, ze by to bol hrozivý vulkán, ktorého erupcia moze zrovnat so zemou Valle de Mexico.

Legenda, ktorá hovorí o vzniku týchto dvoch vulkánov je romantickejsia ako samotná realita hroziacej erupcie. Mená oboch vulkánov pochádzajú z aztéckej legendy v stýle Róme a Júlie. Popocatépetl (Dymiaci kopec) bol bojovník a Ixtaccíhuatl (Biela zena), jeho milenka, bola dcérou vládcu. Ked sa dievcina dopocula, ze jej milý bol zabitý v boji, zomrela zialom. Popocatépetl sa ale vrátil z boja zivý a zdravý, polozil jej telo na horu a postavil sa vedla mohyly na vecnú stráz, drziac v ruke horiacu pochodeñ (ktorá samozrejme symbolizuje vecný oheñ vnútri sopky). Zo západnej strany Ixta pripomína nakláñajúcu sa zenskú postavu a podla toho sú vraj pomenované aj jednotlivé casti sopky ako nohy, kolená, brucho, prsia, krk, hlava a vlasy.

Na opacnej strane údolia lezí iná sopka, ktorá nesie meno históriou a ludmi zatracovanou Malinche. Nepodarilo sa mi zistit, preco sopku pomenovali práve po nej, po zene, ktorá zradila Indiánov a pridala sa na stranu Cortésa ale ktorá je na druhej strane matkou mexickej rasy, pretoze prvý Mexican pochádzal z jej vztahu s Hernánom Cortesom. Malinche sa moze prirovnávat k biblickej Eve, ktorej cin ju tiez zatracuje v ociach iných ludí. Táto sopka z dialky pripomína hlavu, resp. tvár a preto jej tu tiez hovoria “La Cabeza”, co znamená hlava.

Keby ste sa tu niekedy ocitli, za návstevu rozhodne stojí Parque Nacional de Volcanes, ktorý sa rozprestiera na úpatí sopiek Ixta a Popo. Do parku sa dá dostat autom a to dokonca az do výsky 3800 m.n.m, kde sa nachádza priesmyk Paso de Cortes, pomenovaný po dobyvatelovi Cortesovi pretoze sa mu asi zdalo vhodné vstúpit do údolia Valle de Puebla práve na tomto dost nárocnom mieste. Skoda, je ze sa po stopách Cortesa týmto smerom asi nevyberieme.

A tak si tu nazívame v pohode obklopený vulkánmi a pozorujeme sneh, ktorý lezí na ich vrcholkoch ;))

Tampico

Tak sme sa teda vybrali do Tampica, mesta v státe Tamaulipas, ktorý sa svojou severnou hranicou dotýka USA. Z mesta McAllen v Texase vedie most cez rieku Rio Bravo, ktory koncí v meste Reynosa, práve v státe Tamaulipas. Sme sa teda vybrali k oceánu s príslubom dovolenkyJ Cestovali sme 10 hodin autobusom az nás to o polnoci vyplulo na autobuske v Tampico, kde nás uz cakala Blanca, Radova známa este z BA. V Tampico sme strávili 4 dni a nanestastie sme so sebou priviezli severný vietor, takze tam bola vacsia kosa ako v Pueble miestami. Tampico je mesto obklopené vodou takmer z kazdej strany. Jednak je tam oceán, jednak rieka Panuco, ktorá kedysi predstavovala severnú hranicu kultúrneho areálu Mezoameriky , tu teraz vytvára hranicu so státom Veracruz. A mesto a jeho okolie je plné lagún a jazier a mrtvych ramien, ktoré predstavujú raj pre ornitológov. Popísala by som to asi tak, ze tam bolo vsade kopec obrovských ciernych a bielych vtákov a kopec iných mnohofarebných malých vtákov ale Radko by vám asi povedal, ze to sú volavky a pelikány ( ale toho si pamatám z detskej knizky) a rybáriky a kadejaké iné stvory, ktorým ja neviem príst na meno;) Celkove je ale mesto Tampico dost industriálne a vacsina jeho príjmov plynie z petrochemického priemyslu, nakolko nedaleko pláze je velká rafinéria, ktorá ale vyzerá výborne v noci s miliónmi malých svetielok:) Tampico kedysi bývalo významným prístavom spanielskeho impéria a bývalo miestom castých nájazdov pirátov. Svoju slávu obnovilo az niekedy okolo roku 1901 kedy tam objavili ropu a stalo sa najvacsím ropným svetovým prístavom pociatku 20. storocia.
Starú cast mesta tvorí akurát tak stará colnica a doky a karibskú atmosféru doplñajú schátralé domy naokolo a rybí trh s morskými príserkami kde sa dá výborne a lacno najest. Hovorí sa, ze kto neochutná “jaibu” v Tampicu ani nebol. Jaiba je miesta specialita, co je krabie maso servírované v krabej ulite, tusím v kombinácii s prézlami. Ulity sa dajú kúpit samostatne, takze sa vám moze lahko stat, ze budete jest maso z kraba pricom ulita bude z nejakého iného. Tiez sa hovorí, ze kto ochutná jaibu, urcite sa do Tampica vráti. Radko ale tvrdí, ze nañho to neplatí lebo sa do Tampica vrátil aj ked nejedol ziadne príserky morské. V duchu tohto príslovia, sme na tanieri nenechali nic, teda okrem ulity;). Ochutnali sme aj koktejl z miestnych kreviet… no královské hody.
Svetlým bodom pobytu v Tampico aspoñ teda pre mña, bola návsteva pláze Playa Miramar, kam sme vyrazili este v piatok ignorujúc severný vietor. Nakolko je miestnym velká zima, tú velkú pláz spolu s plavcíkom obleceným vo vetrovke sme mohli pokladat za súkromnú. Okrem nás sa do vody odvázili este tri deti, a zrejme sme motivovali este jeden pár, ktorý ked videl, ze sme prezili skok do vody, tiez sa tam hodili. Plávat sa v tom rozhodne nedalo , spodný prúd mi párkrát “podkopol” nohy, vlny sa nám prelievali cez hlavu ale dobre sme sa bavili a s hurónskym smiechom sme si to uzívali. Intenzívne som pri tom myslela na Mirusku a na to ako by si to aj ona uzila, spomínajúc na nafukovackové zázitky zo Spanielska i Grécka. Blanca na nás neveriacky z brehu pozerala, ci sme neprisli o rozum… Vzala nás potom na Escollera, co je umelo predlzené ústie rieky Pánuco do mora, o dlzke asi dva kilometre, cize sú to dve dlhé móla po ktorých sa dá chodit a pozorovat rybárov prípadne malé velryby toniná, ktoré sme videli ale len potme. Ked niekedy severný vietor naberie silu a oprie sa do betónových vlnolamov, pohadzuje si ich ako loptu a niekedy veru skoncia tie niekolkotonové bloky aj na móle. Sediac na móle sme okolo nás zazreli aj medvedíka mývala, co teda bola pre nás dvoch velká vzácnost, lebo vo volnej prírode som ich este nevidela, a tu behali a lovili 2m od nás. V ten deñ som vsak mala este vacsí zázitok z mojich prvých krokodílov v zivote, ktoré zijú v lagúne Carpintero uprostred mesta spolu s masozravými korytnackami, ktorých je tam neúrekom a z vody im trcia len malé hlavicky. Krokodíly sa tam lenivo vyvalujú na malom ostrovceku a vobec im nevadí, ze hned vedla je cesta. V jeden deñ sme si s Radkom spravili pochod okolo jazera v nádeji, ze v mangrovníkoch, ktoré lemujú jazero zazrieme krokodíla z kratsej vzdialenosti….ked tu zrazu…ale vobec nic sa nestalo, stretli sme len macku, ktorá na nás zúrivo prskala;).
No co vám budem hovorit, výlet to bol vskutku zaujímavý dokonca sme navstívili aj miestnu skolu a na hodine anglictiny sme prezentovali nasu robotu a krajinu…urcite lepsie ako Patrik Svajda v Bailande… a nakolko decká na tú hodinu mali doniest nieco co vytvorili, resp. uvarili a odprezentovat to, celkom dobre sme sa napapali kolácov, ktoré decká upiekli a dobre sme si pokecali. Pekne sme vsetkých naucili kde lezí Slovensko a akých máme susedov ale ich aj tak najviac zaujímalo, ci sme manzelia alebo nie…J Ach romantické duse mexické….)) S oceánom sme sa teda rozlúcili ale nie nadlho…ak budem poslusná tak pod stromcek dostanem Acapulco ;)

P.S. V piatok a sobotu sme sa síce kúpali ale v nedelu a pondelok prisiel ten pravý severák a na plázi, ktorú sme navstívili, sme mali pocit, ze sme uprostred pústnej búrky!!!

pozdravy z pobrezia...

Zajtra bude prave mesiac, co som priletela...ani sa to nezdá. Písem vám z Tampica na pobrezi, kam sme sa vybrali tak trochu dovolenkovat...a pozdravit oceán. Nuz, ale ked tak pozeram von oknom, nejak sa mi to nezda..snad nebudeme musiet kupovat svetre. Prisli sme sem vcera v noci, takze srdcové výlevy na Tampico si nechám na neskor, nakolko som z neho este nic nevidela...akurat na dvore vidim palmy a pocujem Lunu, co je "nas" pes ako sa na dvore naháña za kokosovým orechom;)) Skoro ako doma...
Tento týzdeñ sme sa vrátili z pozoruhodného pracovného výletu do Michoacánu. Islo o stretnutie mladých aktivistov, ktorí ´"bojujú" za autonómiu a iné veci, za ktoré sa podla nich oplatí bojovat. Pri tomto výlete som pocítila, co to znamená mexický cas... Mozno by bolo lepsie, keby boli Aztékovia a Mayovia radsej zostali pri svojich posvatných kalendároch s precíznym meraním casu.
Totiz, ráno sme boli dohodnutí ze autobus s ludmi, ktorí majú záujem participovat na tomto stretnutí, odchádza o 7mej. To sa este len ludia stretli, hodinu sa este cosi riesilo aby sme o pol9 zistili, ze nám niekam odbehol sofér autobusu...ktorý bol tiez dobrý salámista. Takze v konecnom dosledku meskanie dve hodiny... Radko sa na mne stále zabáva, ze sa kvoli týmto veciam rozculujem ale asi zo seba nedokázem úplne striast nálepku Európana:). Takze najblizsich 10hodín sme strávili sediac v buse... Vlaky v Mexiku moc neficia, co je velká skoda a aspon toto cestovatelom v Indii závidím. Samozrejme aj v Mexiku sa nájdu autobusy na kazdej linke s oznacením 1. trieda, ktoré su super pohodlné a takmer si tam mozete normálne lahnút. Ale tento autobus bol zmluvný, obycajný...oranzový. Cestovali sme krízom cez D.F., któré sa uz velmi precízne pripravuje na Vianoce. Farebné adornos (také papieriky zavesené ponad ulice) vystriedali vianocné retaze a ulice zatarasili 2-3 metrový nafukovací snehuliaci a soby. Na kazdej ulici sa zrazu medzi obchodíkmi s potravinami a oblecením objavili obchody s tonami vianocných gúl a ozdob... hm, nuz prítomnost severného suseda Mexika je tu citelná. Podotýkam ,ze u nás na dedine sa o Vianociach este ani nehovorí, i ked ako som zistila stromcek sa tu tradicne stavia uz 1. decembra... No, dlzku cesty nám vyvazovala krása prírody v Michoacáne. Prasné cesty a vyprahnuté plochy vystriedala tráva, vsadeprítomná voda nielen v jazerách, kaktusy nahradili stromy a celkove nám to miestami pripomínalo Slovensko.
Do dedinky Zirahuen, kde sa konalo celonárodné stretnutie mladých za autonómiu, sme dorazili uz za tmy a lagúnu ,pri ktorej bol zlozený tábor sme vobec nevideli.
Zirahuen je malebná purepéchska dedinka na brehu jazera "Lago de Zirahuen" a stretnutie sa na tomto mieste konalo hlavne preto, aby sa podporil boj dediny proti vláde, ktorá chce rozpredat pozemky okolo jazera bohatým podnikatelom a vybudovat tam hotelové centrum. Domáci obyvatelia sa proti tomu samozrejme ostro stavajú a bojujú ako sa dá... i ked sú to len malé ryby. Dedina zije aj z jazera, nakolko kazdé ráno vyplávajú na jazero skryté v hmle rybári a lovia ryby... niektorí pre seba, niektorí na predaj. Na stretnutí niekolkokrát vystupili aj domáci obyvatelia, ktorí hovorili o svojom boji o problémoch atd. Celé stretnutie sa nieslo v duchu zapatistov, co su priaznivci rebela Emiliana Zapatu, velkého hrdinu ludu mexického. Pod vlajkou strany, ktorá nesie jeho meno, EZLN, sa stretli mladí punkáci, metalisti, anarchisti... antifasisti..proste vsetci, ktorí chceli nieco k tejto veci povedat... celú túto zmesku sme doplñali my dvaja zo Slovenska, pár ludi zo Spanielska a nejakí Nemci.
Od stretnutia som ocakávala konstruktívne riesenia nastolených otázok... síce sa tam vela rozprávalo ale niekedy to bolo ako mlátenie prázdnej slamy. Hlavne napríklad ked som sa zúcastnila diskusie o otázke zien...ziadna z tých mojich nebola zodpovedaná:))) Samozrejme zazneli aj zaujímavé príspevky, vela sme toho nafotili, nahrali..teraz to bude treba vsetko spracovat. Medzitym sme si spravili vylet do dedinky Zintzuntzan na brehu jazera Pátzcuaro, ktoré je obrovské ale uz dost spinavé. Zintzuntzan bolo rituálne stredisko kultúry Tarascov, po ktorých tam zostali obrovské ruiny pyramídy...ktoré sa postupne rekonstruujú. Tzintzuntzan znamena v purepechtine "cerro de colibri" co je "vrch kolibrika". Ostatní vsak túto krajinu nazývali "cerro de pescas", co je "vrch rýb" = mechoacán a od toho dostala celá krajina pomenovanie MIchoacán.
Vracali sme sa v pondelok poobede, samozrejme zase s dvojhodinovým meskanim... zastávky pocas cesty sa robili v dlzke od 15 do 50minút podla toho ako dlho sa komu chcelo fajcit alebo kecat pred autobusom...a soferovi to bolo samozrejme jedno:))
Do Puebly sme sa vratili az v utorok skoro rano, okolo druhej nadránom, prespali sme u známych a ráno v utorok sme sa vybrali obdivovat dalsí kus histórie Mexika- mesto Cholula. Opat tí co ste absolvovali prednásky z amerikanistiky, by ste si mohli spomenút na poucku, ktorá vravela, ze pyramída v Cholule je najvacsou na svete... Samozrejme nechce oberat o prvenstvo Cheopsovu pyramídu v Egypte ale pyramída v Cholule má najvacsiu zakladnu o rozmeroch 350 x350 m a vyske 60metrov!!! Na vrchu zborenej pyramidy je samozrejme postavený kostol...ako symbol duchovnej conquisty. Presli sme sa v katakombách pyramídy, vyliezli po schodoch, nafotili procesie....napísali pohladnice... a zase sme sa vybrali spat do Santa Clary, kde nás stále caká kopec práce. O tom uz nabudúce....

Nas zivot v Santa Clare II.

Takze pokracujeme.... Cez tyzden je tu z rodiny len Jorge, ktoreho po veceroch ucim anglinu, co je pre mna velka zabava a výzva zaroven lebo mu to musim vysvetlovat po spanielsky. Nastastie je velmi talentovany a má to napocúvané, nakolko dováza autodiely z USA. I ked co sa jeho výslovnosti týka, niekedy sa tak snazí, ze mu az nerozumiem co to mrmle. Jorgého zena Paula si privyrába predajom syra a tak casto prispievame do rodinného rozpoctu a skúsame rozlicné typy syrov, ci sa nám náhodou nejaký nebude podobat konzistenciou na bryndzu aby sme skúsili spravit halusky.

Rano zbehneme do kuchyne k Jacobe, pomozem jej s cim treba, pripadne ideme za Franciscom, ktorý pletie z palmového lístia cintu, z ktorej sa potom vyrábajú rozne veci. Radkovi z predchádzajúceho pobytu zostali dobré kontakty, takze nás uz vela ludí pozná a pozývajú nás na návstevu. A tak spoznávame nových ludí, nové rodiny… nové jedlá a nové zvyky. Vacsinou v nedelu ak je cas skocime niekam na vylet, pretoze to má Jorge volno a vacsinou nás hodia na nejaké zaujimavé miesto v okolí. Tak sme sa raz dostali na Puente de Dios (doslova bozí most), co je obrovská jaskyña, ktorú vymyla voda, zo skál tam tecú vodopády, rastú palmy… proste krásne miesto, ktorého caro ale narúsa kopa odpadu, ktorý tam ludia vzdy nechajú a tiez fakt, ze do rieky Atoyac, ktorá jaskyñou preteká vypústajú dediny drenáz – nuz ale to je mexická realita, takto to tu chodí, a nikto iný okrem mña sa tu snád nad tým nepozastavuje. Zrejme som si este nezvykla na ten mexický flegmatizmus. Ak USA povolí vstup do krajiny viacerým pristahovalcom ako doteraz, spravia im coskoro z krajiny jedno velké smetisko…co mne v konecnom dosledku vadit nebude:)
Do Santa Clary sme prisli v case municipalnych volieb, ktore sa konali 11. novembra. A ked u nás doma padal prvý sneh, my sme do polnoci cakali s miestnymi ludmi na výsledky volieb. Ako nezávislí pozorovatelia sme sa zúcastñovali politických predvolebných mítongov a poviem vám teda, ze nasi politici sa majú este co ucit. Takú úcast a podporu ludí veriacich v zmenu ako tu, som este nevidela. Ale zase tu rýchlo pochopili, ze staré rímske heslo “chlieb a hry” je nadcasové a tak tu kampane koncili diskotékami, koncertami skupín a samozrejme sa podávalo jedlo… takze v podstate celkom príjemne strávený vecer… az na tie predvolebné sluby.

V Santa Clare sme strávili aj Día de los muertos (nase dusicky) kedy sme sa vela vypytovali na tradicné úkony, fotili ofrendy pre zosnulých, navstívili dekorované cintoríny a jedli “pan de muertos” co je speciálny sladký chlieb, ktorý sa pecie na Dusicky a tiez sa dáva na stol ako obeta. Co sa sladkého chleba týka, “pan dulce”, nevieme sa tu toho dojest..a nakolko sme objavili v pueble skvelú pekárnicku dona Justiñána kde sa pecie cerstvé pecivo kazdý druhý deñ, inam uz ani nechodíme.
Ked navstevujeme ludí, zakazdým sa v podstate bavíme o tých istých veciach co sa nás týka. Takze donekonecna musíme vysvetlovat, ze Ceskoslovensko uz neexistuje a ze Slovensko lezí vedla krajiny, z ktorej pochádzal “santo papá” Jan Pavol II, a ze nevaríme jedlá z kukurice lebo máme úplne iný typ a ze u nás sú aj vyssí ludia ako my. Nikdy by som nepovedala, ze taká sútaz Bailando mi pomoze vo vysvetlovaní týchto vecí resp, ze nejaký Patrik Svajda (vsetci to tu vyslovujú Svachda) pomoze ludom pochopit, ze Slovensko reálne existuje, kedze dvoch Slovákov vidia kazdú nedelu v telke tancovat. Respektíve aj s Durovcíkom, ktorý ako porotca hovorí po slovensky a pre nás je velmi zábavné pocut slovencinu z mexickej televízie.

Ludia sú tu na dedine velmi zlatí a zivo sa o vsetko zaujímajú a chcú vediet ako je to u nás a dokonca nás berú ako vázených hostí, ked k nim prídeme. Myslím, ze aj mña ako zenu berú úplne inác , nakolko nie som Mexicanka. I ked aj mne sa stáva, ze sa so mnou chlap rozpráva prostredníctvom Rada, ze mi nepodá ruku, resp. sa na mña pri podaní vobec nepozrie a stisk je len taký vlazný. Zeny tu majú citelne i hmatelne iné postavenie… A celý tento machistický postoj sa preniesol aj do samotnej spanielciny, kde sa od slova otec-“padre” odvodzujú slová, ktoré oznacujú veci pekné, dobre vykonané, kdezto od slova “madre” sa vacsinou odvodzujú stavnaté nadávky, alebo ambivalentné výrazy!
Ked sa dá a nemáme nic na práci, ziadnu návstevu, resp. dohodnuté nahrávanie, tak vypadneme z dediny.. Alejandro (brat chlapika, ktory tu vyhral volby) nas obcas zoberie s nim, ked ide predávat topánky, ktoré vyrába a tak spoznávame nové mestá, trhy a úplne iný svet, kde sa ludia ludia zivia tym co im prinesie peniaze, majú úplne na háku to niekomu nahlasovat a spokojne si zijú so svojej ilegálnej cinnosti, ktorá tu nikoho nerusí. Koniec koncov, vzdy sa dá niekto podplatit..a vyjde vás to lacnejsie ako nejaká oficiálna licencia:) A tak je to tu aj s vodicákom… Nakolko sa tu kazdý rok musia robit nové skúsky a treba ich platit, ludia tu chodia bez vodicákov a skúsajú stastie, kým ich nezastaví policía…a aj ti sú podplatitelní, takze zivot ide spokojne dalej a nikto si tu nerobí s nicím vrásky. Ze sa niekto slúbi a nepríde na návstevu? Ziadny problem. Ze niekam meskame 3 hodiny lebo sme zabludili? Bez problemov. Tu sa nikto s nicím nestresuje…
Nuz také je México… plné kontrastov, nerovnosti, Coca-Coly a gélu;)
Que padrísimo!

P.S. Ked vam toto posielam, chystame sa akurat na cestu do Michoacánu..asi 8hodin busom na pár dní... takze sa chvilku urcite neozvem... vsetci sa opatrujte, teplo sa obliekajte... a svorne si nazívajte! ;)) A tiez by ste mi mohli písat ako sa vodí vám, lebo moje telepatické schopnosti nie sú moc vyvinuté!

Nas zivot v Santa Clare I.

Tento prispevok rozdelim na dve casti, nech sa to lepsie cita a nech sa sem da dat viac obrazkov. Pre dvoma tyzdnami sme z Mexika prisli do Santa Clary de Huitziltepec, malej dediny s asi 3000 obyvatelmi, ktorá sa nachádza asi hodinku autom od velkého mesta Puebla. Puebla je stat "medzi sopkami" a kazdy den mam moznost pozorovat POpocatepetl alebo Ixtlu a vecny sneh na nich. A ked sa obzriem, moj chrbat vzdy strazi Orizaba:) Nuz, citim sa bezpecne medzi tolkymi sopkami, hlavne ked pozorujem Popo a vidim ako si spokojne dymi:).

Cestovali sme sem malým busom, ktorý nás vyhodil na odbocke do Santa Clary, uprostred nicoho. Vlastne teraz uz viem, ze Santa Clara je na tom lepsie ako iné pueblá (dediny). Mala som dost zvlástne pocity, ze co tu vlastne robím, kam to idem… ale ked som uz dosla tam, tak bolo treba íst dalej a tie 3mesiace zvládnut. Na odbocke sme si stopli minibús, ktorý bol vsak úplne plný a tak nám sofér pokynul aby sme si sadli k nemu dopredu. Asi som vàm este nepìsala, ze tu bezne vpredu sedia 4ludia a tvária sa spokojne, ze sa vezú. Aj my takto bezne cestujeme, resp, o jedno sedadlo sa delíme spolu s Radom. Tajne dúfam, ze sa mi tým tlacením zmensí zadok J. Takze sme si s obrovskými ruksakmi sadli do minibusu…resp. netusím ako som mala ulozené koncatiny a ktorá ruka bola moja a ktorá Radova… takze z príjazdu do Santa Clary som moc nemala, lebo kvoli ruksakom som nic envídela…a ked sa otvorili dvere, tak som vypadla rovno do novej “reality”. Fúkal teplý vietor, ktorý víril prach, vsade boli psy z ktorých ale vobec nesiel strach, lebo len lenivo polihovali…a celkovo to na mña posobilo ako “ospalá diera”. Prisli sme uz za tmy, kedze sa posúval cas, takze som z toho aj tak moc nemala…

Byvame v dome, ktory patri Faustìnovi, ktorý vlastne este stale byva v state México a sem chodí na víkendy. Dom v ktorom bývame, si stavia na neskor takze sa s tým nejak extra neponáhla…a preto tu mozeme byvat. Nasa izba, neskutocne studená, je na poschodí a dole máme spolocnú kúpelnu s Faustínom ked sem príde s rodinou na víkend…ta kupelna vyzerá lepsie ako nasa v Trnave! Celá nasa rodina sa volá Flores a vo dvore, kde bývame aj my okrem Faustìna ktorý chodí na víkendy býva jeho brat Jorge s rodinou, na víkendy prichádza Urbano s rodinou a tiez Vidal… a samozrejme hlavný dozorca señora Jacoba so svojím señorom Franciscom, ktorí sú rodicmi vsetkých a nasimi mexickými starými rodicmi. Vsetci títo ludia nam neskutocne vychadzajú v ústrety, vela sa nasmejeme a pácia sa mi víkendy,ked sa tu vsetci stretnú a spolocne sa varí a klábosí… Jacoba nás stále kontroluje, ci nieco jeme a je nestastná ked nám nieco nechutí… vraví, ze sme strasne chudí a ze musíme viac jest. Jedno je isté, v Mexiku nikto od hladu nezomrie… o vsetkych je tu dobre postarané a konzumuje sa tu vela potravy, na co sú ale zvyknutí. Vsade nás niecím ponúkajú a snazia sa kvoli nám varit menej pikantne, i ked si uz pomaly zvykáme. Ale aj tak je to velmi zábavné, lebo vacsinou nám cez víkend servírujú jedlo, ktoré varia pre malého Uriela, ktorý má 1.5 roka- cize také, ktoré nestípe. Ked sa tu motám po kuchyni s Lorenou ci Lupe odkukávam co varia ako co pripravujú a vzdy je o com kecat.
Ked som dosla vsetci boli velmi prekvapení ze rozumiem a hovorím spanielsky, lebo som Radkovi povedala aby ich pripravil na to, ze to asi nebude ziadna sláva. Ale cuduj sa svete, vsetci pocnúc Radom a konciac mnou sú prekvapení ako lahko a dobre to ide, resp. ako rýchlo sa to dá naucit. V Mexiku sa pouzívajú samozrejme iné slová ako napr. v Spanielsku ale náramne zábavné je, ked nám treba nieco vysvetlit a chopí sa toho celá rodina. Neprejde den, aby som sa tu nenaucila nové slovo a tiez chodíme casto do kniznice miestnej a tam sa dá toho cítat strasne vela. Takze vsetkým, ktorí sa chcú ucit jazyk, nech je akýkolvek, odporúcam kúpit slovnkík, zbalit veci a íst do zahranicia. Bude to pre vás neskutocná skola… Teraz uz nemám problém rozprávat o situacii v krajine pocas komunizmu, nemam problem vysvetlit im rozdiely v klimatickych podmienkach… a dokonca mozem robit aj vyskum v spanielcine, coho som sa najskor dost obávala. Takze ak uz tento pobyt nic iné neprinesie, tak mi aspon dost pomohol so spanielcinou;)
Co ma tu velmi prekvapilo, sú velke teplotne rozdiely medzi dñom a nocou…cez deñ máme okolo 26 stupñov ale vecer a hlavne ráno je tu asi tak 10stupñov a v nasej izbe, kam nesvieti slnko snád i menej. Cize okrem spacákov máme este take romantické deky ako z telenovely. Takze tie chladné rána nás pomaly pripravujú na príchod domov…J
Nase dni v Santa Clare sú celkom rutinné- preberáme sa okolo siedmej, pretoze tu je uz o siedmej ráno potrebné v miestnom rozhlase vyhlasovat, ze sa na trhu dajú kúpit avokáda alebo cerstvý chlieb a to s takou váznostou akoby vyhlasovali mobilizáciu krajiny. Od prvého dña sme na ten hlas alergický, pretoze nás sprevádza kazdý deñ az do nejakej desiatej do vecera, kedy sa zacínajú blahozelania oslávencom a pesnicky pre nich. Santa Clara je teda velmi “hlucná” dedina a nielen kvoli tomuto. K ranným budíkom sa este pridávajú kohúty z celej dediny a Jorgého pes, ktorý steká ako besný ked niekoho zbadá. Do toho vsetkého zacne húkat auto ktoré predáva plyn a z ampliónu pocut kricat muzský hlas : ¿quiere gas? (chcete plýýn?) Vecer sa tento scenár opakuje i ked to uz pocut aj somárov híkat, ktorých je tu samozrejme neúrekom a nakolko sa blízi sviatok Santa Cecilia, ktorá je patrónkou vsetkých hudobníkov, v kazdom dvore skúsa nejaká pseudokapela. Hned vedla nas je dom, kde mám pocit, ze prenajímajú miestnost na skúsanie, takze vecer pocúvame neskutocne nemelodické veci a kadejaké kakofónie zvukov a velmi sa tesíme ked sa im darí hrat, lebo pri tom sa dá relatívne zaspat.... :)...pokracovanie zachvilu...

Oda na jedlo :)

Uz som tu vyse dvoch tyzdnov a za ten cas sa mi podarilo skonzumovat kadeco z ponuky mexickej kuchyne. Radko sa az desí mojho zápalu vsetko ochutnavat ale ved zatial som vsetko prezila bez ujmy na zdravi. Moje kulinarske zazitky zacali uz v D.F., ked sme boli na navsteve u Estelly a odkedy nosím v ústach chut uzasneho ovocia s nazvom guayaba. Vyzerá to ako hruska, neskutocne nadherne vonia a ak rajské jalbko voñalo a chutilo takto, tak uz chapem preco ho Eva odtrhla J. Základ mexickeho jedalnicku tvori kukurica (maiz), fazule (frijoles) a papricky (chiles). Tieto 3 ingrediencie sa objavujú v neskutocnej plejáde jedál. Najznámejsím kukuricnym vyrobkom su samozrejme tortillas. Svoje prvé tortilly som jedla u Estelly, spolu s roztlacenym avokadom (aspon viem ake opodstatnenie ma existencia tohto ovocia) a samozrejme spolu s nevyhnutnou salsou, ktora vzdy stipe. Salsa je omacka rozlicnych farieb, ktoru najdete v kazdom poulicnom stanku a jej chut sa pohybuje od pálivej az po zabijacky vypalujúcu. V Mexiku stipe snad kazde jedlo a vzdy je lepsie sa pred konzumaciou opytat ci to stipe.. I ked aj ked vam budu tvrdit, ze nie alebo ze nie velmi, pripravte sa obcas na malu exploziu v ustnej dutine. Existuje tu minimalne 100druhov roznych typov chilli papriciek i ked mi zatial nikto nevie povedat, ze ktore je nasilnejsie. Mexicania nemaju potrebu sa tym zaoberat…tu chille jedia tehotne zeny aj deti..snad to pridavaju aj do jogurtov!

Velmi do placu mi bolo ked mi raz u znamych naservirovali nieco co vyzeralo ako zeleninova polievka s masom… ta zelena farba polievky nebolo nic ine ako vyvar z chille verde… no teda premahala som sa a tvarila som sa statocne. Dalsia vec co mi tu fakt nechutila, i ked nestipala, bol napoj z kokosu, resp, kus kokosu zaliaty vodou.. vraj je to velmi nutricne ale I nechutne. Diplomaticky som to celé smarila pod auto ..snad to tie mravce zvladli.

Velmi oblubenym jedlom su tu TACOS , ktore dostat v kazdom policnom stanku, I ked rozdiel medzi tymi v meste a na dedine je velky… hlavne co sa velkosti tyka. Tacos su tortilly plnené címkolvek od masa az po zeleninu. Zatial najlepsie tacos som jedla u Reiny v Santa Clare, ktora ich predava a robi ich s masom, avokadom a zemiakmi. Na zaciatok odporúcam “sin chille”..cize bez chille. Najlepsie tortilly robi Matilde, ktora ich este stale robi rucne a nekupuje ich v tortillerias ako ostatni. I ked 1.5 kg tortil stoji asi 10pesos:)! Stari ludia z dediny, ktori si este cosi pamataju, mi vraveli, ze kedysi boli ulice plne zvuku, ktore vydavaju dlane ked tapkajú o seba…nuz kedysi vsetci robili tortily rucne..podobne ako nase lokse. Neskutocne dobré su “quesadillas” co sú opecené tortily plnené syrom. S Radom dávame prednost tortilám, ktoré sa volaju calientitas co len hovorí o tom, ze sa podávajú teplé, resp. práve urobené a sú dost sýte. Vcera vecer sme u Jorgeho, kde byvame, vyskusali dalsiu pochutku z rodu tortilovitych pokrmov, ktora sa vola “syncronizadas”. Bola to tortilla z muky, nie kukurice, naplnena kozim syrom a sunkou a zohriata v mikrovlnke aby sa roztiekla.. . toto mi celkom pripominalo moj oblubeny chlieb z mikrovlnky! K tomu vsetkému samozrejme nesmie chýbat omacka a najlepsie taka, ktorá vystípe aj bacily z minulého roku. Najrozsírenejsou omáckou je tu zrejme MOLE a konkrétne tu MOLE POBLANO. Je to prazvlástna zmes chille, cokolády a este 50 dalsich prisad nevzhladnej hnedej farby, ktorá sa podáva k masu, ktoré sa tým polieva. Tento pokrm je tu typický aj ako svadobné jedlo. Mole sme tu uz jedli niekolko ale najlepsie robi Matilde a aj to zrejme preto, ze sme to jedli pred pridanim cokolady. Mole je zaroveñ aj jedlom, ktoré sa pripravuje na stol na Dusicky (Dia de los muertos) ako ofrenda (obeta) zosnulym, kedy sa veri, ze si zosnuli pridu svoje pokrmy zjest. Jedlo sa na druhy deñ rozdáva rodine, prípadne sladké veci detom, ktoré chodia v maskách ako na Helloween. Dalsou dobrotkou, ktora sa tiez podava na svadbach ale aj ako ofrenda su TAMALES. Je to nieco ako knedlicky z kukuricnej, pripadne aj fazulovej masy, ktore sa balia do kukuricnych alebo banánových listov a následne sa podusia. Ked Matilde pripravovala tamales, mala som moznost spoznat a naucit sa pouzivat metate, co je nastroj (povedzme ako maziar) na mletie a drvenie este spred kolumbovskeho obdobia. Clovek sa s tým inác dost narobí, lebo to nie je jednoduché a má to aj svoju váhu. Radka k tomu nepustili lebo je chlap ale Matilde sa celkom pobavila, ked som si to chcela vyskusat:). Ale zase som mohla povedat, ze som prilozila ruku k dielu..a tie tamales mi hned viac chutili. Kukurica sa tu najde aj v podobe známej polievky POZOLE, ktorá sa robí z kukurice ako vývar a z masa a z nejakych malych knedliciek… Bolo to celkom chutné a dost sýte i ked jedla som tu uz aj lepsie veci. V poulicných stánkoch tu nájdete vsetko od výmyslu sveta: od ovocia, cez cerstvo vytlacené dzusy z kadecoho az p omaso z prave zabiteho prasata. Veci sa tu dajú kúpit cerstvé, co napríklad v D.F. neplatí a zaplatíte tam za to 2x viac. Kazdu sobotu je v dedine trh,kam chodime na ovocie… obrovska papaya za 15$(pesos nie dolarov), vcera nam do dvora doviezli obrovsky ananas za 12$..a tak si tu vyrabame kralovske vitaminove hody. Neviem ci este budem chciet jest doma banány, tu sa ich celkom statocne prejeme…:) Okrem tohto ovocia, ktoré je relatívne známe aj u nás, tu nájdete kadejaké iné veci, ktoré na prvý pohlad ani nevyzerajú byt jedlé (hlavne ked si zvázite, ze narástli na kaktuse). Ale takto sme náhodou na navsteve objavili Xoconoxcle (sokonoskle), ktore rastie na kaktuse organó (to su tie kaktusy, co su tusim nakreslene na kazdej tequila). Xoco znamená v nahuatli kyslý, ale aj tak je to neskutocne dobry plod vínovej farby ktorý tak trochu chutí ako nasa výziva.

Dost vela sa tu konzumuje hovadzie maso ale necakajte, ze to bude nejak extremne makké. Voda tu bublinkuje uz pri 75stupnoch a teda musi sa to tu varit ovela dlhsie…takych 5-6hodin je v pohode!!! Ostatné masá sú vsak na tom s tuhostou o poznanie lepsie. Velky kulinársky zázitok som mala s obycajného peceného kurata s tortillami, salsou a ryzou. Ale zrejme to skor bolo sposobené tým, ze sme stolovali vysoko na kopci (tzv. Orlie hniezdo) v ruinàch zabudnutej pyramìdy Popolov. Vtedy som ochutnala dobrovolne aj svoje prvé chille verde co je taká malická trhavinka. Najvacsí plameñ a zachvat slz mi tu vsak sposobila navsteva u kamarata Alejandra a jeho zeny, ktora nam pripravila nieco co sice malo meno a bolo to zelene, ale pre mna to bol len cisty vyvar z chille! Som ako zbity pes pozerala na Rada, ci to za mna nechce dojest..lebo som myslela ze explodujem a ze vsetky servítky im miniem na fúkanie nosa. K jedlu sa tu bezne pije voda a pivo, i ked zeny to tu maju s pitím tazsie…teda ak chcú pivo. Platí tu pravidlo, ze nie je vhodné aby ich bolo vidiet na verejnosti pit a v krcmach (co su tu len obchody s alkoholom) tiez nie sú vítané. Ale ak vám nalejú na návsteve, s chutou to mozete vypit. Voda sa tu musí kupovat, lebo nie kazdá je pitná a okrem toho sa v nej veselo hmýria amébky. Vodu z vodovodu tu snád pijú len najchudobnejsí z chudobných. Ale vsetci svorne sa tu oddávajú pitiu refresca (obcerstvenie v podobe bublinkovych sladkych napojov) a to v takej miere, ze sa to dá uz pokladat za národný sport ;) Vyborným nápojom je “agua de horchata” co je mliecny nápoj z ryze a orieskov alebo skorice. Casto sa tu pije aj “atole”, co je sladká hustá masa, ktorá vyzerá ako “vtácie mlieko” ale robí sa z kukurice. Mne to teda moc nechutí a je to tak husté, ze sa to dá povazovat skor za jedlo ako za nápojJ. Caj sa tu varí z byliniek ako salvia a neskutocne dobrý je aj caj z cerstvej skorice. Kávy si tu teda moc neuzijem. No a señori tu popíjajú “pulque” co je 100% prírodný produkt, ktorý je vyrobený z agáve asi hodinovým kvasením. V oblasti s nedostatkom vody vraj nahrádzalo vodu na pitie.

Zdravotné problémy som zatial nemala ziadne, aspoñ teda nie spojené s jedlom. Pikantnè salsy skor napomáhajú mojmu tráveniu..resp. dost urýchlujú metabolizmus. Ved to sa len mne moze stat, ze utekajúc urobit fotku som sa strepala z troch schodov..odnieslo si to koleno a hned prvý týzdeñ som si musela zasívat nohavice. Nejaké tie skrabance od kaktusov, uz ani nerátam. Ale aj tak je vzdy potrebné skontrolovat, ci sa do tela nedostali améby…a najjednoduchsí sposob je asi taký, ktorý by som nazvala …ehm…optická analýza…ehm…stolice. No co vám budem hovorit… Ale clovek potom aspoñ pokojnejsie spáva:) Do skorého cítania…

vyletovali sme...

V pondelok 29.10. sme sa vybrali z D.F. do Puebly , pokracujúc do Santa Clary- nasho noveho domova, na par mesiacov. Celý víkend sme strávili neplánovane u Martiny, ktorá je obchodná zástupkyña nasej ambasády. Cize tí, co by ste chceli dovázat ten gél, obrátte sa na ñu. Bol to taký nemexický víkend pocas ktorého som sa paradoxne naucila jest olomoucké syrecky, resp, som im prisla na chut;) pretoze Martinina domácnost je hojne zásobená slovenskými výrobkami, takze sme jedli horalky a vyprázaný syr a iné lakocinky. I ked ja si celkom uzívam mexickú národnú kuchyñu a ochutnávam co to dá…co je nie vzdy bezpecné. Tacos, tamales, mole poblano… o tom vsetkom uz mozem pisat basne! Martina sa pomaly chystá na návrat domov, lebo jej tu uz koncí misia a tvrdí ze ju Mexico riadne znicilo. K Mexicanom má velmi negativistický postoj, co je do velkej miery sposobené tým, ze je v D.F. kde byt bielym znamená dost sa odlisovat a automaticky to znamená ze clovek má peniaze a treba ho nejak oklamat, dostat…Teraz, ked som uz v Santa Clare je rozdiel v ludoch citelný, hmatatelný i viditelný. (i ked aj tu by som vedela vrazdit, hlavne teda tu pani, co rano o 6tej hlasi do miestneho rozhlasu, ze si treba kupit avokado na namesti s velkou vaznostou!!!!!!) Tu sa nám napríklad nemoze stat, ze v “tiende” (obchodíku) vám vyberú z balenia pív dve, takze si domov namiesto zaplatených 6ks odnásate len 4, a tie dve si spokojne piju nejaki mexicanos a dobre sa na tom rehocu. Ach to bola depresívna nálada, ked to Rado zistil a od zialu nad dvomi stratenými pivami sa rozhodol vypit zvysné 4, i ked aj mne potom jedno pridelil. J
U Martiny sme zostali neplánovane od piatku do nedele a stihli sme si spolu spravit v sobota výlet do Chalmy a Malinalca, samozrejme celý na úcet ministra JahñátkaJ) Takze o nejakej výskumnej nálade nemohlo byt este ani reci! V sobotu,ked Martinu domasírovala jej masérka, sme sa vybrali do Chalmy, ktoré je jedným z 3 najvacsích pútnických miest v Mexiku, kde sa oslavuje “señor de Chalma”, ktorý je zobrazený ako cierny Kristus a má vraj mat dost krvavú podobu. Kedysi bol vraj v miestnej jaskyni oslavovaný boh jaskýñ Oztocteotl, ktorého pri príjazde misionárov zázracne nahradila socha Arista. Okrem jeho uctievania sa tu pútnici kúpu v liecivej vode, ktorá vyteká z jaskyne. Ja som si sice myslela, ze im je len riadne teplo…nuz, skoda, mohla som si aj ja cosi vyliecit! Velmi zaujimave je to, ze kopce okolo Chalmy su posiate ozdobenymi krizami..cele to posobi az magicky! V chráme sme sa teda vsetci spolocne vibrali hladat slávneho cierneho Arista. Ked sme uz pomaly presli vsetky miestnosti az po kryptu, na nasu otázku ze kde ho teda mozeme nájst, nám odpovedal nejaký zriadenec ze: jáj, ale ten nám pred 3 rokmi zhorel, tak sme ho nahradili normálnym, bielym! Nuz a bolo vybavené J Takze ked sme ho konecne nasli, bol to len Kristus na krízi s dlhymi havraními vlasmi. Viac zaujímavá vsak bola nástenka pod jeho sochou, kde ludia pripínali dakovné listy, pramienky vlasov, prípadne malé prívesky v tvare rúk, noh ci srdca- zrejme podla toho co im pomohol uzdravit. Nuz religiozita má v zivote Mexicanom svoje pevné miesto a niekedy hrá dokonca prím. Inak je Chalma celkom dobrá diera kde “zdochol pes” a jej zaprásené ulice sú lemované stánkami s obcersvením, ci kadejakým iným tovarom a suvenírmi a kde mozete nájst napriklad aj nápis: “se vende tierra santa para comer” co znamená, ze v stánku sa predáva svatá resp. Posvatná poda ci zem na jedenie! Vyzeralo to ako krieda a Martina sa o tom zivo zaujimala a vsetkym nam to chcela kupit… teda to co vyzeralo ako krieda. Chlapik v stánku nám tvrdil, ze je to z posvatnej jaskyne a ze to vraj casto jedia tehotne zeny. Kriedu sme pojedali uz ako deti v skole, alebo omietku…a vobec nebola svatáJ)
Problémy s lokalizovaním miesta, ktoré sa odvázne nazývalo parkovisko, sme vyriesili za 40 minut, blúdiac medzi stánkami…potom sa sme uz ale vybrali do pokojnejsieho a krajsieho Malinalca, kde je aztécke nálezisko, ktoré zostalo Spanielmi neobjavené, ako jedno z mála a ide o jednu z najzachovalejsich ukazok aztéckej architektúry. Dodnes sa mozeme domnievat, preco Spanieli toto miesto nenasli, resp. nezborili…je pravda, ze v období conquisty este nebolo dostavané a mozno im bolo zatazko vyliezt na vysoky kopec, kde sa nachádza. Z dialky vyzeraju byt rozvaliny malinké ale ked clovek príde blizsie tá velkost ho ochromí. Tento komplex tvoria posobivé stavby so schodiskami vytesané do skaly a chramy postavené z mohutných kamenných blokov. Najpozoruhodnejsí je hlavný chrám Cuauhcalli (orlí dom) so svojou kruhovou svatyñou. Vstup do samotnej svatyne, prerazenej skrz prírodnú skalnú stenu, predstavuje ohromné ústa hada. Za týmto stoja dalsie objekty –budovy (edificio III a IV) kde sa kedysi v jednej z nich udajne spalovali telá padlých aztéckych bojovníkov a ich duse potom stúpali k nebu, kde sa z nich stávali hviezdy. No a ked sme takto vdychovali tu zvlastnu atmosferu tohto miesta, prisiel za nami typek v sombrere, ze ci sme si zaplatili za kameru…a nasledne, ze uz je vela hodin, ze uz mame pomaly koncit… no idealna bodka za tym vsetkym. Ked sme zisli dolu z kopca, skocili sme si do malebnej restiky na veceru, neviem ci minister Jahñátek vie, ze to platilJ , a dali sme si kuracie prsia plnené nejakou ciernou masou, o com nam Martina nechcela prezradit co to je..teda az kym to nedojeme. Nakoniec vysvitlo, ze je to plesen, ktora sa tu vytvara na kukurici a dokonca sa to tu aj pestuje a je to hovadsky drahe! Nemozem vam presne napisat ako to chutilo, lebo to bolo celé poliate fajne stiplavou salsou a ta mi v tom momente zabila vsetky chutove bunky… a popritom vsetkom okolo nas lietali kolibriky a bol tam bozsky klud. Nuz nie nadarmo sa sem nielen kvoli klime stahuju na zimu zamozní obyvatelia nielen z D.F. ale aj z USAJ

A potom sme sa zase vrátili do D.F. a s nami prisiel aj “frente frío” co je studený front..a tak sme celu nedelu strávili vyváraním pochútok zo slovenskych polotovarov. A na druhý deñ ráno sme sa cez Pueblu vydali do Santa Clary Huitziltepec..ale to uz je iny pribeh.

odpozorovane z ulic D.F.

Ked vam toto pisem, uz som davno v Santa Clare ale kedze som sa nemohla skor dostat na net… ehm.. V Ciudad de Mexico (mexicanom urobite nesmiernu radost ak nebudete pouzivat gringovsky nazov Mexico City) mame svoj bytik, zapozicany od Radkovho kamarata Augustina, s ktorym sa pozna par rokov a paradoxne sa stretli v Blave. Neviem, ci vobec mame okna do ulice, ktora sa da nazvat rusnou ba az revucou, ale mame tu spolocne patio a kedze sme uplne na prizemi, kazdy kto ide okolo moze analyzovat fyzionomiu gringov. Tento vyraz pre belochov nemusi byt vzdy len urazka i ked vacsinou oznacuje amíkov. Pochádza z dob, kedy Mexico obsadila americká armada a jej vojaci nosily “green coats” – zelené kabáty a spievali pieseñ “green grow the rushes oh!” prípadne existuje aj verzia, ze gringo vzniklo skomolenim slov “greens go”, vo význame “zelení odídte” co vyzera byt celkom zmysluplne vysvetlenie. Tiez sa moze stat, ze vas tu oznacia pojmom güerra/güerro ale netreba hned tasit nozJ Je to oznacenie pre ludi s bielou pletou a dokonca sa tak oznacujú aj ludia s inými kultúrnymi návykmi ci tradíciami. Ale samozrejme kazdy si tu mysli, ze sme automaticky Americania a ze mame vrecka vypchate peniazmi... nuz no!
Nas byt je dost studeny, pretoze v Mexicu neexistuje kurenie, a ked sa pozriem z okna a vidím tam ludí v saloch a kabatoch, mam pocit, ze som sa preniesla do pocasia u nas… Ale nie, to len Mexicania nedokázu strávit tych studených 26 stupnov ba i viac co tu mame a chodia zababuseni. I ked rozdiely medzi dnom a nocou sú tu markanté a citelné. No a do toho vsetkeho vybehneme my v krátkych rukavoch a zmurime oci pred tým ukrutne silným slnkom, ktoré sa dá jedine prirovnat tomu, co svieti na horách. Ved si len predstavte, ze byvate na Gerlachu – totiz Ciudad de Mexico lezí vo výske viac ako 2400 m.n.m, cize i vacsia kopa odpadu v meste je v konecnom dosledku vicia ako nas Gerlach.
Dvere nasej bytovky nás vyplujú rovno na ulicu, kde sa uz nedá ubránit tomu preukrutnemu hluku z áut, policajných klaksónov ci slovám poulicných predavacov zo stankov, ktoré lemujú takmer kazdú ulicu az k vstupu do metra, lebo tam je vzdy najvyssi pocet potencialnych klientov. A ked vase vnemy odolajú vsetkym dobrotkam a medzi napálenými CD ci DVD ckami (pura pirateria) nenajdete co hladáte, zhltne vás metro. Spomínala som uz, ze je to lacne cestovanie ale mate smolu ak ste na vytazenej linke. Vtedy pomoze ak vase telo nie je moc priestorove rozlozené . Zaujimave je obrazkove znazornenie stanic metra, ktore ma pomoct negramotnym indianom- cize namiesto nazvov sa orientuju podla obrazkov! Opat aby sa pomohlo zenam, existuje pre ne specialny pristup k vlaku aj spolu s detmi aby sa nemuseli tlacit s chlapmi. A vsetko to kontroluje policajt, takze ak ste muzskeho pohlavia resp. vzhladu, nemate sancu tam prejst. Ked uz sa teda podari nastupit a nájst aj sposob ako udrzat rovnováhu, ohlusí vás strasne hlasná hudba prípadne rytmicky sa opakujúci pokryk nejakého cestujúceho. A zase sa vám raz potvrdí, ze hora prisla k Mohamedovi, pretoze priamo vo vlaku metra vám predajcovia ponúkajú slágre typu música romántica, alebo DVD pre deti (samozrejme original)…dostanete kupit zuvacky, zarucene lieky na vsetky neduhy a ak vám chýba diár do práce, tak v metre ho urcite kúpite. J
A potom vyjdete na cerstvy vzdúsik a hor sa pozorovat ludí. Castokrat sa vam moze stat, ze stretnete ludi s rúskami na tvári – nejde o ziadny tajny biologicky teroristický útok- jednoducho sa len chránia pred oblakom smogu, ktorý sa neustále vznása nad ich hlavami..vlastne aj nad mojou. Doktor nasej znamej z ambasady cynicky poznamenal, ze vo vzduchu sa tu doslova vznasa 820 ton susených hovien! Takze tie potvorky baktériovité nie sú len vo vode, ale aj vo vzduchu… odvtedy co to viem, moc kludne nespávam!
V uliciach casto vídat mladé mamicky, ktoré nosia svoje bábatká na rukách, zababusené v dekách, ale u ziadnej som nikdy nevidela kocik. Ked si clovek zvazi, vsetky tie psychologicke clanky co kedy cital, dalo by sa povedat, ze dieta je tu stale pevne priputane k matke, co by malo byt skvelé pre rozvoj jeho osobnosti i charakterových vlastností. Potom sa ale treba pozastavit nad tým, preco je tu tak vela criminality a preco tu v spolocnosti vladne “machismo”. Pravda je taka, ze akonahle su deti schopne sa o seba postarat, cize vo veku okolo 5 rokov, matky ich vychovu a socializaciu prenechávajú ulici, susedom, rovesníkom…kde hladajú svoje nové vzory. Toto je zrejme prípad sociálne slabsích rodín i ked tie bohaté odkladajú svoje deti k svojim “muchacham” (nieco ako aupair) z radu prostého ludu a tie sa o ne staraju a ich spravanie im ma byt prikladom! Nuz, snad je toto problemom len vo velkych mestach i ked “machismo” citit vsade a zeny su odsuvane na druhu kolaj…
Na zaver uz len tolko, ze Mexicania sú urcite prvý na svete v spotrebe gélu na vlasy (co mam moznost detailne skumat v metre, kedze som vyssia) a v pití Coca-Coly tiez nezaostávajú… a pijú ju vsetci od malych detí az po seniorov. Nuz, ved ich súcasný prezident bol kedysi generálnym v Coca-ColeJ
Takze ak by ste, drahí moji, chceli obchodovat, treba sem dovázat gél…..)
A este dobra rada na zaver – ak vám bude Mexican tvrdit, ze nieco trocha stípe, zarucene vam to spraví diery v zaludku a ked tvrdí ze to stipe, tak sa toho ani nechytajte – je to zarucená samovrazda!

P.S. fotky by som sem rada natiahla ale nechcela som sposobit kolaps siete a tym nejaky medzinarodny skandal...;))) Ale skusim to