pozdravy z pobrezia...

Zajtra bude prave mesiac, co som priletela...ani sa to nezdá. Písem vám z Tampica na pobrezi, kam sme sa vybrali tak trochu dovolenkovat...a pozdravit oceán. Nuz, ale ked tak pozeram von oknom, nejak sa mi to nezda..snad nebudeme musiet kupovat svetre. Prisli sme sem vcera v noci, takze srdcové výlevy na Tampico si nechám na neskor, nakolko som z neho este nic nevidela...akurat na dvore vidim palmy a pocujem Lunu, co je "nas" pes ako sa na dvore naháña za kokosovým orechom;)) Skoro ako doma...
Tento týzdeñ sme sa vrátili z pozoruhodného pracovného výletu do Michoacánu. Islo o stretnutie mladých aktivistov, ktorí ´"bojujú" za autonómiu a iné veci, za ktoré sa podla nich oplatí bojovat. Pri tomto výlete som pocítila, co to znamená mexický cas... Mozno by bolo lepsie, keby boli Aztékovia a Mayovia radsej zostali pri svojich posvatných kalendároch s precíznym meraním casu.
Totiz, ráno sme boli dohodnutí ze autobus s ludmi, ktorí majú záujem participovat na tomto stretnutí, odchádza o 7mej. To sa este len ludia stretli, hodinu sa este cosi riesilo aby sme o pol9 zistili, ze nám niekam odbehol sofér autobusu...ktorý bol tiez dobrý salámista. Takze v konecnom dosledku meskanie dve hodiny... Radko sa na mne stále zabáva, ze sa kvoli týmto veciam rozculujem ale asi zo seba nedokázem úplne striast nálepku Európana:). Takze najblizsich 10hodín sme strávili sediac v buse... Vlaky v Mexiku moc neficia, co je velká skoda a aspon toto cestovatelom v Indii závidím. Samozrejme aj v Mexiku sa nájdu autobusy na kazdej linke s oznacením 1. trieda, ktoré su super pohodlné a takmer si tam mozete normálne lahnút. Ale tento autobus bol zmluvný, obycajný...oranzový. Cestovali sme krízom cez D.F., któré sa uz velmi precízne pripravuje na Vianoce. Farebné adornos (také papieriky zavesené ponad ulice) vystriedali vianocné retaze a ulice zatarasili 2-3 metrový nafukovací snehuliaci a soby. Na kazdej ulici sa zrazu medzi obchodíkmi s potravinami a oblecením objavili obchody s tonami vianocných gúl a ozdob... hm, nuz prítomnost severného suseda Mexika je tu citelná. Podotýkam ,ze u nás na dedine sa o Vianociach este ani nehovorí, i ked ako som zistila stromcek sa tu tradicne stavia uz 1. decembra... No, dlzku cesty nám vyvazovala krása prírody v Michoacáne. Prasné cesty a vyprahnuté plochy vystriedala tráva, vsadeprítomná voda nielen v jazerách, kaktusy nahradili stromy a celkove nám to miestami pripomínalo Slovensko.
Do dedinky Zirahuen, kde sa konalo celonárodné stretnutie mladých za autonómiu, sme dorazili uz za tmy a lagúnu ,pri ktorej bol zlozený tábor sme vobec nevideli.
Zirahuen je malebná purepéchska dedinka na brehu jazera "Lago de Zirahuen" a stretnutie sa na tomto mieste konalo hlavne preto, aby sa podporil boj dediny proti vláde, ktorá chce rozpredat pozemky okolo jazera bohatým podnikatelom a vybudovat tam hotelové centrum. Domáci obyvatelia sa proti tomu samozrejme ostro stavajú a bojujú ako sa dá... i ked sú to len malé ryby. Dedina zije aj z jazera, nakolko kazdé ráno vyplávajú na jazero skryté v hmle rybári a lovia ryby... niektorí pre seba, niektorí na predaj. Na stretnutí niekolkokrát vystupili aj domáci obyvatelia, ktorí hovorili o svojom boji o problémoch atd. Celé stretnutie sa nieslo v duchu zapatistov, co su priaznivci rebela Emiliana Zapatu, velkého hrdinu ludu mexického. Pod vlajkou strany, ktorá nesie jeho meno, EZLN, sa stretli mladí punkáci, metalisti, anarchisti... antifasisti..proste vsetci, ktorí chceli nieco k tejto veci povedat... celú túto zmesku sme doplñali my dvaja zo Slovenska, pár ludi zo Spanielska a nejakí Nemci.
Od stretnutia som ocakávala konstruktívne riesenia nastolených otázok... síce sa tam vela rozprávalo ale niekedy to bolo ako mlátenie prázdnej slamy. Hlavne napríklad ked som sa zúcastnila diskusie o otázke zien...ziadna z tých mojich nebola zodpovedaná:))) Samozrejme zazneli aj zaujímavé príspevky, vela sme toho nafotili, nahrali..teraz to bude treba vsetko spracovat. Medzitym sme si spravili vylet do dedinky Zintzuntzan na brehu jazera Pátzcuaro, ktoré je obrovské ale uz dost spinavé. Zintzuntzan bolo rituálne stredisko kultúry Tarascov, po ktorých tam zostali obrovské ruiny pyramídy...ktoré sa postupne rekonstruujú. Tzintzuntzan znamena v purepechtine "cerro de colibri" co je "vrch kolibrika". Ostatní vsak túto krajinu nazývali "cerro de pescas", co je "vrch rýb" = mechoacán a od toho dostala celá krajina pomenovanie MIchoacán.
Vracali sme sa v pondelok poobede, samozrejme zase s dvojhodinovým meskanim... zastávky pocas cesty sa robili v dlzke od 15 do 50minút podla toho ako dlho sa komu chcelo fajcit alebo kecat pred autobusom...a soferovi to bolo samozrejme jedno:))
Do Puebly sme sa vratili az v utorok skoro rano, okolo druhej nadránom, prespali sme u známych a ráno v utorok sme sa vybrali obdivovat dalsí kus histórie Mexika- mesto Cholula. Opat tí co ste absolvovali prednásky z amerikanistiky, by ste si mohli spomenút na poucku, ktorá vravela, ze pyramída v Cholule je najvacsou na svete... Samozrejme nechce oberat o prvenstvo Cheopsovu pyramídu v Egypte ale pyramída v Cholule má najvacsiu zakladnu o rozmeroch 350 x350 m a vyske 60metrov!!! Na vrchu zborenej pyramidy je samozrejme postavený kostol...ako symbol duchovnej conquisty. Presli sme sa v katakombách pyramídy, vyliezli po schodoch, nafotili procesie....napísali pohladnice... a zase sme sa vybrali spat do Santa Clary, kde nás stále caká kopec práce. O tom uz nabudúce....