Back on track

Drahí moji všetci, ktorí toto čítate... Tento príspevok mal pôvodne niesť názov "41 príspevok, 1 deň do odletu, 4 dni do Vianoc...a ine" a uprimne netusim v akej čiernej diere sa stratil ten čas medzitým ako som toto začala písať a dnešným dňom. V duchu čínskeho príslovia "čas otvára brány tomu kto vie čakať"...vám teda prinášam udalosti a komentáre z arabského polostrova ....kedže ste tak dlho čakali:) Udalosti, ktoré spôsobili zanedbanie tohto virtuálneho občasníka sa zbehli v nasledovnom poradí: absolvovali sme CZ&SK vianočnú párty v Dubaji, kde sme vlnili bokmi na hitovky od Káju Gotta či Buty alebo iné vypalováky, ktoré tu znejú tak úžasne....zažila som beh na firemnú večeru, ktorá bola na lodi, odletela som domov nasať vianočnú atmošku, tešila sa zo snehu a zjazdila pár svahov aby som sa s príchodom Troch Kráľov zase vrátila na dubajskú pôdu. Dva týždne prešli ako voda a s vyštípanými lícami od mrazov som sa presunula do teplého Dubaja, zažijúc asi 40 ° vý rozdiel! Dobrá rada, necestujte do Dubaja v termoponožkách:) 
No a nech sa páči, som naspäť! Hneď ma tu zomlelo to byrokratické pracovné koleso, mám pocit, že ten prvý deň v práci som ani nebola vo veľmi bdelom stave a do toho všetkého ešte to pozvanie na Ománsku svadbu. Teraz sa všetci tešte, že o tom konečne napíšem.... a hlavne ja sa teším, lebo to už nebudem musieť každému zvlášť rozprávať :)! Ale najskôr vás trochu pobavím úsmevnou spomienkou na firemnú večeru na lodi, na ktorú sme meškali nielen trochu. Loď samozrejme vyplávala bez nás kým sme kvôli zápche dorazili na miesto určenia. Chlapík z lode mi dal inštrukcie, že po nás príde malá lodička, ktorá nás dovezie k veľkej lodi, na ktorú prestúpime. Tak sme tam stáli na brehu, hľadiac do diaľky ponad vodu a videli sme kadečo len nie malú loďku, ktorá nás mala dostať k veľkej lodi :). Po mojom ďalšom telefonáte, že kde je malá loďka, ktorá nás má dostať k veľkej lodi som opäť, zas a znova prehodnotila svoje znalosti angličtiny, nakoľko sme si tú malú loďku mali údajne zohnať sami!!!! Tak sa nás 5ks účastníkov rozbehlo tým smerom, kde boli zaparkované malé loďko-taxíky kde sa o nás bili jednotliví "vodiči"... každopádne po mnohých odmietavých odpovediach, že nie nebudú prenasledovať tú veľkú loď jeden ziskuchtivý predsa len prehodnotil situáciu, kázal nám nalodiť sa a vyrazili sme! Akože vždy som chcela nasadnúť do taxíka a povedať "sledujte to auto pred nami"...ale, že sa mi to stane s loďkou? Ale aj keby som chcela tak mu to nepoviem, pretože odkiaľ by som asi mala vedieť kam plávala tá veľká loď, Cleopatrou volaná? No každopádne sa ma pán "vodič zakaždým, keď videl nejakú loď v dostatočne blízko opýtal, či je to tá naša... :) Nebudem vás nudiť detailami, loďku sme našli a famózne ako vo filme sme prirazili k jej boku, loď zastala, otvorili nám dvere (keby sa dalo tak aj červený koberec vyrolujú) a slávnostne sme nastúpili na palubu, počas jazdy ako VIP členovia výpravy. Vnútri na nás hľadelo niekoľko desiatok párov vyjavených účastníkov zájazdu a korunu tomu nasadila pani, ktorá sa ma spýtala, či sa nám vážne potopila naša loď, keď sme museli prestúpiť na tú ich!!!!! Nuž veru áno, potopila!!!! Nechcela som jej kaziť radosť... Večera prebehla ako podľa brožúrky o firemnej večeri...a v pokoji sme sa rozišli do svojich domovov:)

Už to tak vyzerá, že ani z tejto strany roka nebude o zážitky núdza. Malik, pôvodne Lenkin známy, nás pozval do Ománu, konkrétne do Zoharu, na svadbu svojej sestry. S romantickými a naivnými predstavami sme sa vybrali na pár hodinovú cestu autom do Ománu - pri všetkej tej zápche na cestách a papierovačkám na colnici, nám to trvalo skoro 4hodiny sa tam dostať! Pobavene sme sledovali colníka, ktorého čoskoro určite vyhlásia za zamestnanca mesiaca, keď nielenže vôbec nevedel čo to tá SLOVAKIA je, ale ešte k tomu sme mu podali tri rozličné druhy pasov z jednej a tej istej krajiny! Takže zbierka pečiatok v pase sa rozrástla o tú z ománskej colnice... dorazili sme do Malikovej dediny, kde nám v stručnosti zhrnul, že čo sa bude diať a iné dôležité skutočnosti, z čoho sme v skrátkosti vyhodnotili, že svadba bola už včera a že vlastne dnes sa už nič závažné nekoná...ale že my ženy, v zložení 3ks zo Slovenska, jedna zástupkyňa Českej republiky a jedna z Británie, sa máme pripojiť k ženám do "stanu", kde má vraj dnes nevesta žúrku!!!! Nevesta si brala svojho bratranca ale pýtať sa otázky či je to bratranec z pravého či ľavého kolena sme radšej hneď zatrhli. Myslím, že v krajine ako táto, kde majú muži bežne niekoľko žien je príbuzenská terminológia citlivou témou, prípadne "bratranec" nemusí byť ponímaný v našom slova zmysle. Pojali sme teda dary, ktoré sme kúpili a vybrali sa slávnostne do veľkého stanu o veľkosti cirkusového šapitó, okuknúť teda situáciu. Etnológ vo mne mi nedovolil nezdokumentovať túto rodinnú udalosť...aké však bolo moje prekvapenie, keď som vyslovene dostala zákaz fotiť, a ak chcem niečo fotiť tak len malé deti.... Takže som spravila presne asi 7ks povolených fotiek! V skratke to zhrniem asi takto: vošli sme do stanu, hrdo prešli stredovou líniou za zvedavých pohľadov všetkých prítomných ománskych žien, zablahoželali neveste, boli sme usadené na vankúše, ktoré boli po obvode stanu a v tej iste polohe sme zotrvali pár hodín! Samozrejme sme boli veľmi rýchlo obkolesené davom detí, ktoré na nás pozerali a ja som ich veselo kŕmila cukríkmi...teda hroznovým cukrom, čo som mala náhodou v taške. Dokonca nás aj tancovať vyzvali, tak sme sa tam za výskotu všetkých prítomných žien zvŕtali v rytme songov Shakiry... asi presne 10minut, aby sme potom zase dlllho sedeli na vankúšoch! Celý čas nás mala pod patronátom Malikova sestra, ktorá strážila môj foťák a všetky naše pohyby... No a potom to už nabralo celkom rýchly spád...z letargie nás prebrala zablúdená armádna svetlica, ktorá skoro zapálila stan, v ktorom sme sedeli. Každopádne sedieť uprostred davu hysterických a kričiacich žien, že "horííííííííííííí", je tiež nezabudnuteľný zážitok! Potom prišla SMS, že náš Maťo si popálil ruku a že ho vezú do nemocnice... predstierajúc strašný záujem o jeho zdravie, sme sa všetky vytratili zo stanu aby sme zistili, že tá svetlica vyletela z ruky Maťovi a kvalitne ho popálila. Pozerajúc na naše smutné tváre, miestni hostitelia pochopili, že tu nemôžeme dlhšie zostať ale musíme urýchlene vyzdvihnúť "zraneného" účastníka zájazdu v nemocnici a ísť domov. Nikoho sme v ten večer nemali viac radšej ako Maťa,ktorý nás vyslobodil z toho stanu, kde sme sa usmievali pár hodín, nič nerozumeli... zdvorilostne prikyvovali a smiali sa keď sa smiali aj ostatní.... každopádne, hlavného obradu sme sa nezúčastnili, takže vám aj tak neviem povedať, aké vlastne sú tie ománske svadby... Možno nabudúce:)

No a medzitým sa stalo ešte to, že sem prišla na súdružskú  návštevu Hanulka...ale o tom kam sme šli, čo sme videli a čo neuniklo našim objektívom až nabudúce.... :)

O tom ako začalo pršať, ako prišiel december a tiež o jubilejnom 40tom prispevku:)

Presne 40krat premyslam, co vam vsetkym napisat aby som vas nenudila a nesklamala...a aby sa to tu nestalo len takou rutinnou záležitosťou. Vždy keď sem niečo píšem, myslím na strašne veľa ľudí, pretože nie každá informácia je pre každého relevantná... a tak sa snažím aby si tu každý našiel niečo ... takže tým som chcela povedať, že myslím na vás všetkých...:)))))) A keď dlho nepíšem, znamené, že pre vás zbieram infošky ... a fotky:)! No ale dosť bolo tohto emotívne vyčerpávajúceho intra... poďme rekapitulovať! 

Odkedy som naposledy písala, udiali sa nasledovné veci: navštívili sme s Lenkou veľmi neplánovane ulice "starého mesta", kde som dostávala záchvaty eufórie s foťákom, prišla k nám do Dubaja zaparkovať Queen Elizabeth2 (zase jedna z tých NAJ vecí...) a prišli dažde...normálne regulérne prívaly vody, ktoré prišli predčasne, nakoľko pre Dubaj je takéto počasie typické až v januári!!! Aj toto vám píšem za zvuku hromov… a oblohu si spravodlivo rozdeľujú medzi seba blesky!  Ale po poriadku…

To že pride Queen Elizabeth sme vedeli už dávno..dokonca sme mali v plane ísť pozrieť aj tú uvítaciu ceremóniu…ale nepodarilo sa! My sme na to dokonca zabudli. Lístok na jej poslednú plavbu stál niekoľko desiatok tisíc korún. Lodička skončila svoju púť cez niekoľko dekád, lebo im tu v Dubaji chýbala do zbierky NAJ vecí. Takže už skoro dva týždne je jej novým domovom dubajský dok, z ktorého už nikdy neodíde. Tri roky ju budú prestavovať na hotel v dokoch a potom ju privezú k pobrežiu “Palmy” a tam zostane na veky vekúce… Tak sme sa minulú sobotu vybrali sa pozrieť na “jej výsosť”, že teda zdokumentujem to a spravíme si výletík…  vydali sme sa teda na cestu do prístavu kde sme tušili prítomnosť lode. Mne síce každá z tých, ktoré sme videli pripadala dostatočne veľká  na to aby to mohla byť práve “ona”..ale Lenka stará lodná harcovníčka, ktorá strávila pár sezón na výletných lodiach, ma veľmi rýchlo vyviedla z omylu.

“QE2” bola postavená v Škótsku v 70tych rokoch a je považovaná za posledný z najväčších transatlantických  “parníkov”. Za 40rokov slúžila najmä ako výletná loď i keď v 80tych rokov sa z nej na pár mesiacov stala aj vojnová loď, kedy sa na jej palube plavili vojaci a dobrovoľníci v bitke o Falklandy. Prešla vtedy nejakými kozmetickými úpravami, dostala nejaké heliporty a iné veci potrebné pre loď, ktorá ide “slúžiť vlasti”… a potom sa zase na nej vozili turisti aby ju napokon kúpil Nakheel (čo je obrovský realitný mamut, ktorý postavil všetky tie “palmy” a “svet” a iné umelé veci), ktorý ju prerába na hotel a zaparkuje ju k svojmu zrejme prvému výtvoru, k slávnej Palm Jumeirah.  Každopádne lodička bola už vo vzdialenom doku a tak nebolo možné dostať sa  k nej… z diaľky sme videli len jej nezabudnuteľný červeno-čierny komín, z ktorého sa stale dymilo … a v podstate mi bolo aj ľúto, že sa už na vodu nikdy nevyberie. Ale tak ešte je tu jej sestra Queen Mary 2, ktorá spokojne brázdi moria a oceány, naložená turistami.

A žiadnu fotku som neurobila… ani jednu jedinú…

No a kedže doky sú neďaleko starého “mesta”, tak sme sa rozhodli zájsť tam a trochu to tam okuknúť, keďže som tam poriadne ešte nebola..a Lenka tiež nie. Som dostávala strašné záchvaty eufórie, keď som videla tie davy ľudí v uliciach… už len fakt, že tí ľudia chodia a sú ich plné ulice ma privádzal do úžasu… a v konečnom dôsledku sme tam boli s naším autom menšina!!!! Tak sme to odparkovali a prechádzali sa tými špinavými uličkami, popri vode, kde stale premávajú lodičky v rámci “mestskej hromadnej dopravy”, postávajú tam davy ľudí a čakajú na svoj “loďko-bus”…zaskočili sme pozrieť aj na bazár, ktorý tiež pulzoval životom aj napriek tomu, že sme tam boli v čase modlitieb…zjednávali sme ceny, pásli si oči na tých rozličných farbách a vysvetľovali na počkanie, že nie, nemáme záujem o cingrlátka na brušné tance ani o všetky tie turistické serepetičky, že my tu aj tak žijeme a prídeme kľudne aj o týždeň… aj o dva…kým neznížia cenu ako my chcemeJ Fotky som zavesila na Facebook, ale nebudem zlá a dám ich pár aj sem... teda dala som :)

No a najzábavnejšie bolo keď nás s príchodom decembra navštívilo daždivé obdobie... to že to hlásili v rádiu, sme považovali za veľmi dobrý vtip... keď tu zrazu...avšak... ráno sa človek zobudí na dunenie hromu a na tichý dáždik... ! Sme boli v takej ráži, že sme vzali auto a šli naháňať oblaky a búrku na pláž s fotákom... ale kým sme došli na pláž, tak prestalo pršať a začalo zúrivo svietiť slnko. Ale to sme sa hlboko mýlili keď sme si mysleli, že dažďom je koniec... predvčerom ma o tretej ráno zobudil dážď, ktorý mi špliechal do izby... špliechal aj do kúpelne a jeho hukot som počula snáď odvšadial... o tretej ráno mi to štandardne zapaľuje pomalšie, tak som len zavrela jedno okno a šla som zase spať! Potom ma asi náhodne osvietilo (nejaký blesk alebo čo) a vyšla som z izby aby som videla, ža Martinovi úplne tečie do izby, cez otvorené okno... a aby som sa dole pozrela na to, ako sa nám do vily valí voda popod dvere... sme s Lenkou na seba nechápavo pozerali v tých pyžamkách.... No ale bolo treba zakročiť:)! Tak najskôr som tam decentne prikladala handru a voda tiekla a tiekla..potom som zhrabla deku... a nakoniec som nahádzala na zem všetky osušky, ktoré boli v mojom dosahu... a chodila som ich veľmi elegantne žmýkať do kúpeľky, kam som sa veľmi ladnými pohybmi šmýkala po mokrej zemi.... Vedľa v miestnosti, kde máme práčku a ja topánky nám započalo i zo stropu kvapkať... vlastne tiecť!!! Najlepsie je, keď mate vsetky kyble ulozene vonku na tom dazdi..ale nakoniec sme jeden nasli a zbierali vodu do neho:)))) Veľmi odvážne sme otvorili aj dvere von... a že padali aj krúpy to ma celkom v rámci Dubaja prekvapilo... Lenka vybehla v tom pyžame von, bolo asi tak 10 ° zrazu, niečo rýchlo odfotila a vrátila sa z toho veľkého "bazéna", ktorým bola predtým ulica, späť!! 

Za polhodinu bolo po vsetkom... len nášho záhradného trpazlíka som našla ráno zaboreného tvárou v piesku...neviem či sa bál alebo ho zhodil ten vetrisko:)

Ráno sme sa vybrali autom pozorovať čo napáchala tá búrka...(ktorá sa mimochodom vrátila aj v ďalšiu noc)... na väčšine ciest boli obrovské čerpadlá, ktoré odsávali tie hektolitre vody... na slávnej Sheikh Zayed (6 prudova dialnica) sa proste stratili dva pruhy pod vodou (to by bol už u nás značný problém, nie?) ....vtedy je výhodou mať v Dubaji jeep...lebo tie "prízemné" vozy ako Porschátka a Ferrari, si teda dvakrát premysleli, či cez nejakú vodu pôjdu, keď nevedeli aká je hlboká:))))

No čo vám budem hovoriť, príbehy vskutku zaujímavé.... a to sme chceli ísť ešte na katamarán na more... obávam sa, že keby sme šli pri tom vetre a počasí, by som vám už teraz písala asi z Yemenu, kam by nás odfúklo.... ale o tom až nabudúce:)))))

P.S1: Fotky špecificky vytvorených vodných plôch po dažďoch, dodám neskôr!

P.S2: A keď už toľko na vás pri tom písaní myslím, tak mi tu možete nechať nejaký ten komentár aby som zase nemusela každému písať mail a pýtať sa ako sa kto má! Aj tak viem, že to číta každý komu to posielam... a dokonca aj tí, ktorým to neposielam:)))) 

O návrate na hrudu arabskú...a iných zvláštnostiach bežného života v tejto zemepisnej šírke

Je sobota (dubajská nedeľa), 8 hodín ráno a ja píšem svoj 39 príspevok na tento blog... Tak som ráno vstala, namierila si to rovno do záhrady... presadila jazmín, poliala záhradu - dokonca som tam stretla aj motýľa a užívala si príjemné dubajské ráno. Vrátila som sa pred vyše mesiacom a zaradila sa späť do dubajského stereotypu. Ako veľké prekvapko ma tu čakala záhradná džungľa v podobe rozličných kríkov a kríčkov, malej palmy... záhradnej hojdačky a iných veselostí, ktoré vám vedia krásne spríjemniť deň po príchode z práce, alebo kam sa lenivo môžete zvaliť v takéto "nedeľné" ráno... takze teraz sa tu spoločnými silami snažíme vypestovať trávu - čo je neskutočné úsilie, keďže rastie na piesku:) Neviem, či by ma pred šiestimi mesiacmi napadlo, že budem v Dubaji hnojiť trávnik po víkendoch:) Medzičasom sme sa zase vrátili k potápaniu ... úspešne dokončiac ten banálny finálny test - a trošku sme sa hecli a pokračujeme do ďalšej úrovne...:) Now I am an advanced diver... absolvovala som nocny ponor a pripravujeme sa na navigaciu, co mi zvysuje hladinu stresu, nakolko ja a kompas, sa nemame moc v laske! Mi to tam pripevnia na ruku, povedia kurz a ze plavaj!!!A potom sa vrat tym istym kurzom...najlepsie je to potme, pretoze tam fakt nevidim kadial plavam... a marne hladam nejake plutvy okolo seba:) Ale tak asi som to pochopila spravne, kedze som sa aj vratila odkial som prisla, aj som sa uspesne vynorila nad vodu:) 

Kupili sme si vianocny stromcek...a kedze Lenka nemohla vydrzat, hned sme ho aj postavili, vyzdobili, rozziarili...takze funguje ako dodatocny svetelny zdroj v nasej obyvacke... ludia sa nestacia cudovat, ale v podstate si aspon predlzime tu radost zo stromceka z par tyzdnov na par mesiacov:)) Salonky sme tu vsak nezohnali... :) 

Premyslam co sa tu este za ten cas stalo... medzicasom posilnila nas pracovny tím Lenicka a Pavel, cim sa znacne zvysil humorny faktor v nasom kancli... a tiez sa zvysil prisun muffinov do officu, lebo Pavel si snad kazde rano privstane a nejake upecie:)))) No a podarilo sa nám navštíviť novootvorenú atrakciu mesta Dubaj - Dubai Mall! Pre zmenu najvacsie nakupne centrum na svete, lokalizovane rovno pod "nohami" Burj Dubai, najvyssej budovy sveta...zatial.  Ma len takych 160 poschodi a konci to niekde v oblakoch na 818 metroch... ak sa tam hore nieco stane, to uz teoreticky musia volat do Houstonu, pri tej vyske:)! 

No ale Dubai Mall...spravili sme si rodinny vylet s Martinom a Lenkou...rozumejte par hodinovy, kedze to ma rozlohu 50tich futbalovych ihrisk!!!! Kazdopadne sme šli po jednej konkretnej atrakcii, ktorou je Aquarium & Discovery Centre, umiestnené priamo v nákupnom centre. Pod akváriom sa v tomto ponímaní myslí, 33 metrov dlžky a 8 metrov výšky... a a samozrejme zápis do Guinessovej knihy rekordov, za najväčší akrylový panel - čo je vlastne tá sklenená stena, cez ktorú sa na vás tlačí 1Omiliónov litrov vody a pláva si tam údajne 33 tisíc rozličných vodných živočíchov... no nerátala som ich, ale boli tam žraloky, raje...veľké a malé ryby...a v ramci toho akvárka je tunel, ktorým sa môžete prejsť a všetko to tam nad vami pláva...  No a samozrejme to je samo o sebe málo, tak ešte na poschodí je "vodný svet" kde sú obrovské nádoby a akvárka s piraňami, tuleňmi.... medúzami... krabmi...a tučniakmi!!!!! Tučniaci v Dubaji! Ale tak prišli sme, videli sme, odškrtli sme si to zo zoznamu... ešte by sme sa tam radi vrátili na klzisko, keďže to je úplne normálne, že nákupné centrum má klzisko olympijských rozmerov:)))))))))

No ale inak všetko po starom... vlastne tento víkend tu oficiálne otvárali na Palme hotel Atlantis, čo vyzerá ako z "tisíc a jednej noci"... no a samozrejme k tomu prináležal najväčší ohňostroj na svete... ach tak ma už nebaví písať o tých NAJ veciach... rachot to bol poriadny a myslím, že prísľub že tým ožiaria 45km pobrežia zaručene splnili.. ( i keď nešpecifikovali, ktoré pobrežie mysleli....)

Ale inak je tu všetko po starom... len vo vode na pláži sa objavila baktéria E-coli (nespomínajte to tým, čo sem idú na dovču)... sme sa aj báli ísť do vody, ale tie masy ľudí čo sa v tom kúpali a prežili nás presvedčili... proste ju hlavne netreba piť:) Určite postavili pár nových budov, otvorili štyri nové podniky, našli pár nových ropných vrtov.... a tak.  A hlavne aj túto oblasť zasiahla svetová kríza... netreba veriť novinám, ktoré tvrdia, že nie:) Takže možno tento rok developerské firmy nepostavia 100 budov, ale len 80:))) 

Posielam pár teplých lúčov na studenú rodnú hrudu... a ďakujem mamine, že mi minule ukázala cez skype prvé tohtoročné snehové vločky... milujem túto techniku:)))))

:) 

O tom ako mi zostáva 5 dní do odchodu, ako je Ramadán a ako som bola zase potápať...

Tak nám prvého septembra začal Ramadán... svätý mesiac muslimov... podľa lunárneho kalendára ktorý muslimovia používajú ide podľa tradície o mesiac, kedy boli prorokovi Mohamedovi zjavené prvé verše Koránu - posvätnej to knihy islámu. Pretože je lunárny kalendár založený na mesačných fázach, začiatok a trvanie Ramadánu a času postenia, jedného z piatich piliérov islámu, sa posúva podľa pozorovaní mesiaca... Budúci rok začne už zrejme v auguste lebo jeho začiatok sa posúva vždy približne o 11 dní...Jeho presný dátum vždy vyhlasuje imám (a potom snáď všetky dostupné médiá) tesne pred jeho začiatkom podľa pozorovania mesiaca. Obdobie pôstu sa končí hneď ako sa na oblohe objaví nový mesiac - po 30 dňoch! Počas Ramadánu sa každý muslim od východu slnka až po jeho západ musí postiť - zriecť sa akéhokoľvek jedla a nápojov... ba čo viac aj fajčenia či sexuálnych radovánok. So západom slnka, keď už majú hladinu cukru nebezpečne nízku a spôsobujú tak štatisticky viac dopravných nehôd ako normálne, prichádza úľava v podobe večerného jedla - iftar - kedy sa napráskajú do sýtosti...a venujú sa aj kadejakým iným cez deň zakázaným nerestiam. Pre nemuslimov ako sme my sa odporúča aby rešpektovali túto tradíciu...pôst samozrejme nie je prikázaný, ale na verejnosti sa nesmie jesť, piť ani fajčiť... dokonca ani v autách... väčšina reštaurácií je cez deň zavretých a otvárajú po západe slnka, kedy nastáva davová psychóza a väčšina ľudí sa vyhrnie do ulíc za jedlom... Pred východom slnka sa najedia ešte raz a potom sa celý deň tvária strašne zbožne pričom polovica z nich ani netuší prečo to vlastne robia. Cez Ramadán je zakázané púštať hudbu, takže ak sú nejaké bary otvorené hudba tam nehrá - a alkohol si rozhodne nedáte! Zákonník práce upravuje kvôli Ramadánu aj pracovnú dobu, ktorá je skrátená o dve hodiny denne - aby mohli muslimovia skôr skončiť a ísť domov spať a nemrhať svojou energiou.

Poslených pár dní Ramadánu (keď tu ja už nebudem), po 30 dňoch pôstu je usporiadaná 3 dni trvajúca oslava Eid-al-fitr, kedy majú všetci voľno. Vtedy by mali všetci nosiť nové oblečenie, tak ako káže tradícia, navštevovať priateľov, obdarúvať sa, čo je koniec koncov leitmotívom celého Ramadánu, keďže vtedy by mali byť všetci štedrí a odpúšťajúci (asi aj preto som minule nemusela platiť do parku:). Tento Ramadán je však celkom liberálny oproti tým minulým... väčšina ľudí mi to potvrdila... ak sa náhodou zabudnete a vytiahnete fľašu s vodou na ulici, nikto vás nezahriakne... ja som tak v piatok veselo jedla na pumpe, sediac na obrubníku, absolútne zabudnúc na to, že sedím v moslimskej krajine uprostred Ramadánu:) Takže takto si tu pomaly fungujem a ramadánujem a zúčastnene pozorujem...snáď sa mi tento týždeň podarí zúčastniť na nejakom iftare, kde máte jedinečnú možnosť ochutnať "domáce" jedlo...lebo inak je tento druh jedla výlučne záležitostí kuchýň jednotlivých domácností a v reštikách ho nenájdete!

No a o čo sa s vami musím podeliť je, že som bola v Dubaji lyžovať - takže áno, toto si už zo zoznamu vecí môžem odškrtnúť ako "mission completed". Skupina Čechov a Slovákov (ehm, farby Slovenska som hájila len ja a Martin) sme sa zišli pod svahom aby sme započali našu vlastnú lyžiarsku sezónu v štýle "Sněženky a machři". Vedľa v obchode som kúpila rukavice a čiapku s logom SKI DUBAI (čo si už asi v živote nedám na hlavu:)) a napochodovali sme dovnútra, kde sme nafasovali lyže, kombinézy, snowboardy... no podľa toho na čo mal kto chuť!
Je veľmi zvláštny pocit, keď je vonku 40° a zrazu ste niekde kde je -5°. Tak som prvýkrát položila nohu na ten prečudesný sneh...a fakt sa musela smiať. Smiala som sa aj keď nás viezla lanovka na "kopec", aj keď som zjazdila "svah" po "čiernej značke"....aj keď sme si sadli do "chaty" uprostred svahu a chceli si dať čaj s rumom :) ale nakoniec z toho bolo latééé.... a najviac som sa začala smiať vtedy keď mi začala byť regulérna kosa! No a keď si pred každé to slovo v úvodzovkách pridáte slovíčko PSEUDO tak dostane reálny obraz ako to tam vyzeralo... to akoby ste lyžovali v akvárku, prípadne keď strašne intenzívne zapnem predstavivosť akoby ste boli na nočnom lyžovaní! Ale tak zvladli sme to, nikomu sa nič nestalo...všetci sme sa tvárili spokojne a ja tiež lebo som získala nový vnem v rámci môjho dubajského života.

No a údajne som tu zažila aj zemetrasenie ale ja som asi jedna z tých čo o tom ani nevedeli ani to necítili:) V Iráne totiž došlo k silnému zemetraseniu (okolo 6° Richterovej stupnice) a otrasy boli citeľné aj v Dubaji, ktorý sa nachádzal v trojuholníkovej zóne otrasov spolu s Ras al Khaiman a Al Ain. Na slávnej Sheikh Zayed Road, ktorá je lemovaná mrakodrapmi a výškovými budovami ich hneď niekoľko evakuovali. Ja ani neviem kde sme sa vtedy nachádzali ale myslím, že sme šli s Tomášom z nejakého mítingu a akurát boli na pumpe:) Nuž zdá sa, že som "prepásla" zemetrasenie... Človeka hneď napadnú také veci ako tsunami, kedže vody je tu okolo nás dosť ale údajne vody v zálive nie sú dostatočne hlboké na to, aby dokázali vyprodukovať vlnu tej veľkosti... hneď budem pokojnejšie spávať:)

Aby sme si overili hĺbku tunajších vôd v piatok sme sa vydali opäť pod vodu (toto som ako úžasne spravila "premostenie":)...pre náš tretí a štvrtý ponor a pre licenciu:) Vstávali sme v nekresťanskú hodinu o 5:25 lebo sme šli potápať do susedného emirátu Fujeirah a cesta tam trvala dve hodky .... ale tak sme to zvládli a vylodili sa tam, zobrali výstroj a šup na loď...tentokrát sme potápali z lode do hlbky 10-12metrov... a mali sme na sebe aj tie sexi neoprénové oblečká ... i keď len krátke, čo je veľká škoda, lebo mám také doškriabané kolená od mušieľ na dne, akoby som mala 5 rokov a spadla niekde z preliezky:) POtápali sme traja aj s inštruktorom, voda bola celkom mútna, studené prúdy striedali teplé a vybláznili sme sa do sýtosti... Len ma stále inštruktor mučil s tým kompasom aby som plávala tam a potom zase späť a sledovala strelku na kompase a sever a kadečo... no zatiaľ mi stačí, že Martin tomu rozumie, ja sa to nejak doučím:) Tentokrát bolo potápanie bez bolesti (uši aj dutiny poslúchali)...horšie to bolo s močovým mechúrom...ale ani to nebola neriešiteľná vec:) Jedinú ujmu utrpeli moje kolená keď ma inštruktor stiahol na dno aby som si kľakla, ale nejak mu asi nedošlo, že tie kúsky mušieľ sú ostré a porežú ma... to je jedno.... všetky problémy a myšlienky ustúpili dozadu a do hlavy sa mi vlial len ten podmorský pokoj.... okolo nás plávali húfy rýb, nechceli sa nechať chytiť, jedna mi dokonca narazila do masky a trepala sa tam ako šialená, čo mi prišlo také smiešne keď som videla ako tam kmitá tým chvostíkom pri mojom nose, že som od smiechu vyhodila trubicu z pusy:) Plávali sme ponad koraly, ktoré neustále ohryzávali veľké modro-ružové ryby, okolo nich plávali malé úzke čierno-biele rybky.... dokonca spoza útesu vypochodoval aj "morský klaun", teda konečne som videla aj Nema.... Niektoré veci čo sme videli ani neviem čo boli... či to boli ešte živočíchy alebo už len nejaké halucinácie:) Druhý ponor sme robili pri obrovskej skale, pri ktorej sa často pohybujú žraloky.... na tie sme však nenatrafili, lebo sú dosť plaché ale o to väčší zážitok bol z obrovských korytnačiek, ktoré si tam ležkali spokojne na dne.... Tie musia pamätať určite ešte časy, keď tu žiadny hotel ešte nestál.... Hneď som sa "rozbehla" k tej veľkej korytnačke so snahou sa jej dotknúť ale tak ma mala na háku, že sa len otočila chrbtom a odplávala tam, kde ju nebudú rušiť tie divné veľké ryby, čo vypúšťajú obrovské bubliny:)
No čo vám budem rozprávať, zážitok to bol úžasný, skúšali sme kotrmelce vo vode, rozličné tanečky za ktoré by sa ani akvabely nemuseli hanbiť... inštruktor bol evidentne z nás veľmi nadšený, lebo pri tej intenzite pohybov sme samozrejme rýchlejšie spotrebovali kyslík a tlak nám rýchlo klesal.... ale stálo to za to... Lodička nás potom odviezla spať na breh, kde nás už čakala Lenka s Veronikou, ktoré nás priši vyzdvihnúť.... chvíľku sme ešte pobudli na Fujeirah, dali si dobrý obed, pozorujúc more a šli pekne zase domov do Dubaja... ako sme došli neviem, lebo som prespala snáď celú cestu.... Ešte spraviť test, na ktorý sme sa vykašlali a licencia je hotová:)
Do skorého videnia priatelia... Ramadan kareem!

O tom ako som sa dlho neozvala, ako sme sa presťahovali, vrátila som sa pod vodu...a iné zvesti z tejto časti sveta...

Áno priatelia, žijem... dokonca celkom spokojne... prešiel mesiac odvtedy čo som naposledy písala a verte či nie, mrzí ma, že to takto zanedbávam...Ale tak zasiahla vis major a ja som sa len prizerala ako sa veci dali do pohybu... Koniec júla sa niesol v hľadaní nového bývania, predstierania rozličných príbuzenských zväzkov s mojimi spolubývajúcimi Maťom a Lenkou, aktívneho prieskumu stránok novín s nehnuteľnosťami a zúfalstva z toho, že musíme bývať vo vile kde nám nie je dobre a ani bazén nás už netešil. Teraz si na to už len matne spomínam, pretože momentálna spokojnosť to všetko prevážila... Obehala som pár víl, nešťastná z toho, že ani jedna nie je dosť dobrá, dosť lacná, dosť normálne v priestore umiestnená...atď... keď tu zrazu avšak, v novinách som zhliadla inzerát na vilu v super lokalite, neuveriteľnú cenu... volala som tam len tak aby sa nepovedalo, lebo veď to predsa nemôže vyjsť... čuduj sa svete, všetko vyšlo ako malo, zložili sme všetky depozity, kaucie, šeky a stali sme sa Tomášovými susedmi...
A prišlo sťahovanie... moje druhé v Dubaji, hotel nerátajúc... Nakoľko sme boli v práci dosť busy, tak som si dala home office na ten deň a robila som z domu...ak si niekto myslí, že som mala čas sa baliť pritom tak je na omyle... Lenka ma našla sedieť pri počítači keď sa poobede vrátila z práce, a zbalené som mala asi tak NIČ. Týmto verejne ďakujem Lenke, že ma nezatratila na večné veky ale mi s tým pomohla... Každopádne sme to nejak pobalili, s Lenkou sme sa snažili z toho maláho Chryslera spraviť veľký jeep a.... jednoducho sme ho tak naložili, že som si do toho auta nemala ani ako sadnúť. Do našej novej vily som cestovala doslova prilepená na prednom skle auta... hlávku som mala ohnutú doľava, prípadne doprava...a zakaždým keď sa Lenka potrebovala pozrieť do späťáku som jej musela referovať čo vidím, lebo cezo mňa videla ničové NIČ. Na pumpe sme sa zastavili kúpiť kolu a ja som ani nohu z auta nevedela vytiahnuť...a keď som sa v aute chcela napiť musela som sa nahnúť k Lenke, otočiť hlavu a hlavne sa prestať rehotať lebo som tak skoro obliala celé auto... no keby nás zastavili policajti neviem, neviem čo by na to povedali...

Ale dorazili sme a presťahovali sme sa... pomaly sme zabývaní už mesiac a máme veľkú pohodu... piesko-hlina v záhrade sa mení pomaly na trávnik, každý večer a niekedy aj ráno (podľa stupňa stresu, ktorý potrebujem odbúrať) ho polievam, pozerám ako malé gekóniky utekajú z trávy a ja mysliac si, že akú im robím zabavku ich polievam ešte viac:) Jediné čo mi k pohodliu chýba je posteľ...mám síce veľkú izbu na poschodí ale posteľ žiadnu... a tak spávam na veľkom gauči na prízemí, kde bývajú aj korytnačky, ktoré vyvádzajú ako šialené niekedy v noci:) a do hornej izby sa chodím akurát tak prezliekať - to som aký buržuj, že?

Hneď ďalší víkend sme spravili "kapustnica party"... nejakých 8ks sa nás tam zišlo...s Lenkou sme skombinovali pár receptov dokopy ale nakoniec z toho vzišla na dubajské pomery neskutočne dobrá kapustnica... už len koledy k tomu a bolo by nám hej..vonku ale zúrilo ťažkých 38° takže realita bola horúca:) By ste neverili akú radosť vie spraviť kapustnica ľuďom v Dubaji!

Jaj a varili sme preto lebo sme už mali konečne zapojený plyn... prvý víkend sme museli variť u Tomáša, lebo ten plyn mal a kedže ja som si vytiahla najkratšiu zápalku, musela som variť ja... a čo iné ako mňou "milované" rezne:)) bleeee.... Rezne a ja sa mame velmi radi...sice som ich robila aj v Mexiku na Vianoce ale aj tam som sa musela pýtať v akom poradí to mám do tých jednotlivých tanierikov namáčať...:)

Od Roba, nášho spolubojovníka zo starej vily, sme dostali do daru veľký čierny gril, na ktorom si opekáme čo príde pod ruku... a tak sa príjemné posedenia z Tomášovej záhrady preniesli do našej vily vilôčky... kde tráva ešte len rastie... a smrdí hnojivo, ktoré tam nasypal záhradník náš... v živote som nemala záhradníka a keď sa pozerám na prácu tohto, tak asi ani tu nebudeme mať... ale spôsob akým nám sadil trávu bol unikátny...ono totiž v záhrade bol len piesok ked sme prišli!

Tak sme ho teda najali, nech nám do záhrady dopraví nejako trávu.... no a tak prišiel jedného krásneho dňa s korienkami trávy a pekne jeden po druhom to tak strkal do tej piesko-zeme.... pracná robota teda...jediná normálna, ktorú odviedol:) Teraz už len chodí a len to polieva ... i ked väčšinou nám poleje akurát tak prádlo na sušiakoch, čo vyvolá u Lenky záchvat zúrivosti..:)
Vsetky grilovačky a následné upratovanie, či opätovné pranie prádla po útokoch záhradníkovou hadicou však prebil zážitok ešte celkom čerstvý...keď som sa pod vodu prinavrátila:) Posledné čo sa mi ráno v piatok chcelo bolo vstávať zase o 7mej... myslím, že som sa oficiálne zobudila, až keď mi dali tú ťažkú bombu na chrbát... (kyslíkovú)... V podstate som zabudla snáď všetko čo som sa dovtedy naučila.... Martin ma uisťoval, že mi pomôže s poskladaním výstroje, ale keď som videla, že aj ten svoj poskladal naopak, tak som sa musela posnažiť sama...:) Odviezli nás s výstrojom na Russian Beach...ale nie, nemuseli sme kráčať pospiatky s plutvami na nohách...tie sme si dávali až vo vode... chvíľku sme tam trénovali zachraňovanie a kadejaké iné vtipné zručnosti no a potom sme sa po lane spúšťali pod vodu... Môj drahý parťák Martin ma stratil hneď v prvom momente, keď sme vliezli pod vodu...som tam tak stála na dne, skleslo a tupo pozerajúc do tej tmy... sem-tam sa mihla nejaká plutva krikľavej farby.... nakoniec sme sa nejak našli a šicko sme zvládli na jednotku...i keď ma chvíľku neposlúchalo ucho a zle sa mi vyrovnával tlak, ale zvládli sme... plávali sme ponad rybičky a oni ponad nás, ponad morských ježkov...i veľké obludné ostne...držala som "morskú uhorku"..bléééé...neviem čo to je za stvoru nepeknú... a dokonca sa dá "mágať"...hehe.... len sa to tak prelieva medzi prstami:) Len toho Nema som tam nevidela:(

No ešte nás čaká nejaký ten finálny test, ktorý stále odkladáme a ignorujeme svorne...a nejaké to potápanie v hlbšej vode ako v tejto...
Ale inak nič nové v tejto zemi...okrem toho, že začal Ramadán ... filipínky sa stále grupujú na záchodoch a robia si toilet parties počas pracovnej doby, púšťajú si pesničky z mobilov a preberajú neznesiteľnú ľahkosť ich bytia, internet nám stále nezapojili i keď už mesiac voláme, vyhrážame sa... a tak trávime večery pri filmoch, knihách.... striedame sa pri polievaní trávy...sem tam zahráme pseudo plážový volejbal...a dni plynú hneď rýchlejšie...

Už len 11 dní a uvidím jeseň... stromy...lístie... kofoluuuu.... lokše.... :)

Do skorého videnia priatelia... :)

O tom ako sa Lenka vrátila, ako sme celý víkend pretancovali a ako si tajne želám aby bolo zajtra národné voľno.....

Ďalší víkend za nami... únavný, úsmevný s novými i starými známymi...:) Tyzdne sa nesú v pracovnom znamení, večer padám do postele unavená a ani nemám silu bojovať so Samirou a jej skvelými nápadmi vypínať mi klímu o jednej ráno... V utorok, veľmi netradične a nerozumne, sme sa uprostred týždňa zúčastnili tzv. strešnej párty... 38°vonku (podotýkam o 9tej večer), strecha paneláku, bazén a grilovačka... dokonca vírivka. Pre skrátenie čakania na mäsko, dokonca i bravčové, sme sa v bazéne venovali rozličným inteligentným aktivitám od topenia sa až po hodnotenie skokov do vody....fotodokumentáciu zašlem, ked bude dostupná a nekompromitujúca... Cenu za najlepší počin si zo strešnej párty jednoznačne odniesol Bohuš, ktorý tu bol na návšteve, ktorý s dobrým úmyslom prišiel za prítomnými ľudmi moslimského vierovyznania na streche a ponúkol im bravčovinu.... V tesnom závese za ním bol nemenovaný kolega, ktorému sa podarilo hodiť do vody sklenenú fľašu (s ktorou sme mali v úmysle sa zabávať)... Zabávali sme sa s ňou presne 5 minút, potom sa rozmlátila a ďalšiu hodinu sme lovili kúsky skla z dna bazéna:))))) Ale tak v zdraví sme to všetci prežili, ranné vstávanie do práce bolo už horšie... Nevyspatá som súhlasila, že vo štvrtok večer sa pofičíme trochu vytancovať... objavili sme skvelý kubánsky klub Malecón ( nie ten v Bratislave:)) a do rána bieleho tam tancovali..teda nie až tak celkom do rána bieleho, pretože v ráno biele mala priletiet z dovolenky v Európe Lenka a ja som ju mala íst vyzdvihnut...takze som do tretej tancovala, o stvrtej zalahla v posteli u kamosky co byva pri letisku... vlastne este sme velmi akcne spolu kreslili mapu, ze ako sa rano dostanem na letisko- co bolo veľmi múdre lebo ráno ju nebolo možné zobudiť! No a 5,30 som vstala a šup na letisko... som žmúrila nevyspaté oči na tie tabule, a hľadala lietadielko na nich... ale šicko som zvládla ako malo byť, precízne vypracovanú mapku som odložila pre potreby ďaľších takýchto ranných výletov a.... slastne som sa postavila do radu na kávu. Tak som tam stála prevesená cez zábradlie a modlila sa aby to Lenke netrvalo dlho, lebo tam zaspím...bradu som položila na zábradlie a tvárila sa strašne sviežo, čo vyzeralo asi tak ako keď sa opitý človek chce tváriť, že je triezvy:) Zočiac Lenku som sa prebrala a ona keď ma zbadala pochopila, že domov bude šoférovať ona...:)Za odmenu som dostala Margotku:)) TEda vlastne neviem aká odmena a za čo to bola:) Na pár hodín som sa odhlásila zo života potom aby som nabrala energiu pred dlhoplánovanou účasťou na CZ&SK party v nejakom klube... neverili by ste ale párty bola úžasná..podával sa tam guláš, vyprážaný syr, bramboračka...a kadejaké iné lakocinky:) No kto by si nezatancoval v Dubaji na tóny vypalovákov ako Láska je láskaáááá..... alebo chuťovky od Polemicu:)) Tak sme tam žúrovali so slovenskými vlajočkami v ruke... popíjali lahodné moky:) Fotodokumentácia hovorí za všetko... a odtiaľ sme šli ešte s babami bokmi vlniť do Malecónu, kde som si dala jeden taneček a začala po stojočky zaspávať..:) No a k životu som sa potom prebrala až naobed ďalší deň.... a to sme už vážne dali hlavy dokopy a dali si míting kvôli novému ubytku..po tej prežúrovanej noci nikomu z nás tie vily s vypnutou klimatizáciou nerobili dobre...ale čo vám budem hovoriť ...našli sme...a tak sa v auguste sťahujeme do vily vilôčky...ale o tom až neskôr....

P.S. Stále nepotápam:)!

Správy z 25 stupňa severnej šírky...

Tak som zase na 25 stupňoch severnej šírky a 55 stupňoch východnej dĺžky sama... Včera som odprevadila Radka a život sa zase vrátil do zabehanej rutiny. V noci som ho úspešne odviezla na letisko a ešte väčší úspech a nábeh na ocenenie znamenala spiatočná cesta a letiska, lebo keď som z neho vychádzala a chcela odbočiť smerom "domov" policajti si v kľude uzavreli cestu a ja som šla doslova "naverímboha" niekam zúfale čítajúc o jednej ráno tabule s nápismi... Naspäť som sa dostala, ale nepýtajte sa ma ako:)))) Dva týždne s ním tu ubehli ako voda...stále si totiž myslím, že tu funguje nejaká odlišná vzťažná sústava a čas tu plynie oveľa rýchlejšie. Nestihli sme toho moc pobehať pretože som väčšinu času pracovala ... a keď už "padla" a vybrali sme sa napríklad večer na pláž a bolo tak teplo ako by vám namierili fén do tváre a nechali ho dlho zapnutý. Vydržali sme tam asi polhoďku tváriac sa hrdinsky, že sa to dá zvládnuť... ale nedalo sa. Zvolili sme teda inú alternatívu a na pláž sme sa vybrali skoro ráno... Dva pokusy skončili celkom neúspešne, keďže som sa ani za nič nevedela ráno o 6tej prebrať... človek si dvakrát premyslí, či pôjde na plážku alebo ešte dve hodky zostane v posteli a potom do práce... Vo štvrtok sa nám to nakoniec podarilo, prispatá som to odšoférovala na pláž, ktorá bola z rána neskutočne pokojná, odliv odkryl nespočetné množstvo mušiel rozličných farieb a bez prítomnosti ľudí voda, dokonca hneď pri brehu, pulzovala životom. Hneď ako som štúpila tesne vedľa prvého veľkého kraba som bola čerstvá a prebratá a pozorne som skenovala pohyby pod mojimi nohami. Po prvé hviezdice sme sa museli potopiť, Radko dokonca zazrel malú chobotnicu... a kraby a malé pustovníky nám už prišli ako rutina a vôbec nás ich prítomnosť nerozptyľovala. Jemný infarktový stav mi spôsobila dlhá "šnúrka" ktorú som zazrela trčať pod vodou z piesku... keď som sa nad to nahla šnúrka sa zmenila na chvost raje a jej rýchly pohyb a uvedomie si vedľa čoho som to vlastne skočila vyústilo v slabý výkrik a pôvabný výskok z vody. Netuším, ktorý typ raje to bol ... možno aj tá elektrická a i keď údajne patria k najpôvabnejším morským tvorom...ďakujem, nechcem sa dotknúť:)!

Odliv vytvoril malé ostrovčeky kde oddychovali vtáci, kadiaľ museli kajakári preniesť kajaky na pleciach aby sa mohli kajakovať, a kde uviazlo veľa hviezdic... tak som si povedala, že spravím dobrú vec a že ich nahádžem do vody späť... Radko sa na mne dobre bavil ako som ich všemožnými spôsobmi vyberala z piesku a hádzala do vody... i keď možno ten náraz im spôsobil väačšiu ujmu ako to, keď tam čakali na príliv... ale poďme to klasifikovať ako dobrý skutok, nech sa cítim dobre. Včera sme zase prišli zase skoro ráno na pláž, dokonca ma už ani raja nevyviedla z miery... ľahli sme si na ostrovček v mori a nechali sa oblievať a zalievať vodou... Človek by tam vydržal celé hodiny a celé hodiny si potom môžete vymývať piesok z vlasov...

Hm, takže aj bez toho aby sme absolvovali povinné túry po Dubaji, ktoré sme nestihli, sme strávili príjemný čas... lebo ako som písala na začiatku dubajského blogu, je jedno kde ste podstatné je to s kým trávite čas:))

No ale aby som vás na záver trochu pobavila... včera, emotívne vyčerpaná z Radkovho odchodu, sa mi podarilo ukážkovo zaparkovať pred domom... veď prečo by som nemohla zaparkovať do stromu??? !!!! Nuž odniesla si to pokrivená značka - som zvedavá ako to budem Lenke vysvetľovať... možno si vymyslím nejakú šťavnatú,veľmi nepravdepodobnú historku.... :))))

Mám na to týždeň kým sa vráti:)

Do Dubaja prišlo leto....

To že do Dubaja prišlo leto zistíte veľmi jednoducho, podľa nasledovných indikátorov odpozorovaných z bežného dubajského každodenného života:) Do práce si odrazu začnete nosiť ponožky a sveter, prípadne veľkorozmernú šatku, pretože priamo úmerne so stúpajúcou teplotou vonku, klesá teplota v klimatizovaných miestnostiach... neverili by ste ale niekedy si chodím rozmraziť údy na slnko!!! Ráno človek vstane z postele a cez okná nič nevidí, lebo práve vďaka nízkej teplote vnútri a vysokej vonku sú okná totálne zarosené...a tak vyzerá väčšina reštaurácií, budov, taxíkov...pretože im sa zdá normálne, že vonku je 40° a vnútri to treba vychladiť na 15°!!! Takže keď si chcete ísť kúpiť mlieko do supermarketu, v tej časti pri chladiacich boxoch idete doslova zamrznúť... takže si dvakrát premyslím, či si pôjdem kúpiť jogurty a vystaviť telo takému šoku! Že do Dubaja prišlo leto zistíte aj podľa toho, že vám nevadí, že zrazu sedíte doma a pozeráte za sebou 10 dielov nejakého priblblého sitcomu...prípadne radšej ako na pláž utekáte do kina a je vám úprimne jedno či to bude americký kasový trhák alebo bolywoodsky film - upozorňujem, že v kine je tiež 15° a tiež tam treba chodiť v svetri:)
Neklamným znakom toho, že je už leto, horúco vonku a kosa vnútri je aj to, že ak si pred vyjdením z preklimatizovanej miestnosti smerom na slnko nasadíte fešácke tmavé brýle, vonku sa vám tak orosia, že v tom momente nič nevidíte...a trvá to hodnú chvílu. ČIže vy čo nosíte dioptrie, to budete mať v Dubaji ťažké... ako tá pani čo vystupovala z taxíka rovno do križovatky a mala tak zarosené dioptrie, že by si vôbec nevšimla, že sa na ňu rúti kamión!
LEto v Dubaji je vtedy, keď si želáte, aby ste vtedy keď sa ešte dalo toho robili viac vonku, pretože teraz sa už nedá nič a vám je to ľúto... i keď v piatok ráno sme sa vybrali s Radkom na pláž už o 6tej ráno a čuduj sa svete asi po prvý krát v Dubaji mi bola vonku zima... fúkal taký ranný vánok a keď som sa vynorila z mora, normálne mi bola kosa... som sa zabalila na brehu do šatky a tých ďalších neviemkoľko minút chladu som spokojne prespala...
Leto v Dubaji je vtedy, keď vždy ked vyjdete von sa vám veci prilepia na telo a je jedno aké drahé veci máte na sebe a ako starostlivo si ráno nanesiete make-up... po 20min vonku vyzeráte ako dobré socky...a ešte fajne spotené:) Keď sa nemôžete odlepiť od sedačky v aute a popáli vás nielen bezpečnostný pás ale aj volant a sedačka sama, vtedy do Dubaja prišlo leto....
Medzičasom nastali v zálive malé zmeny... na arabskú pôdu prišiel za mnou Radko, a včera odišla na rodnú hrudu dovolenkovať Lenka a minulý týždeň Roman, ´další z partie... Lucka si tiež zbalila kufre, vypršali jej víza a momentálne si užíva chladné liptovské počasie... a tak tu válčime s Radkom sami... príjemné chvíle nám znepríjemňuje iba Samira, ktorá ešte stále hľadá manžela, ktorá si vkuse hľadá zámienky aby nám vypínala klímu lebo musíme šetriť vraj. Pochopím v Európe keby mi to niekto spravil kde na klíme až tak moc nezáleží ale v Dubaji???? A tak vedieme žabo-myšie vojny, a popritom hľadám nové bývanie zase... mám na háku celý bazén aj blízkosť pláže,... rada by som si pustila klímu kedy ja chcem... takže, v zálive nič nového, len ja sa zase sťahujem....:)

V zálive nič nového...

V zálive nič nového.... ráno ma vačšinou budilo škriekanie pávov, ktoré niekto prezieravo chová v okolí, prípadne modlitba muezína na svitaní... otvoriac žalúzie moje oči zachytia odlesk silného letného slnka na hladine bazéna, počujem mňaukanie "našej" pouličnej mačky Lily, doplnený nárekom nášho nového kocúra Sindibáda, ktorý však vyzerá ako *Salem zo seriálu Sabrina, mladá čarodejnica... práve tu mňaučí na zemi pred zrkadlom...sa mu zdá, že našiel nového parťáka....ehm...v zrkadle!

Víkend bol úplne kľudný... vo štvrtok sme zbehli do Hard Rock Cafe aby sme mu vzdali ešte raz úctu pretože sa šíria správy, že ho chcú zavrieť. Celkom radi tam chodíme, vypočuť si kapelu, zavrieskať si nejaké rockové pesničky alebo na biliard... najlepšie však bolo, keď sme zastali pri stánku so spomienkovými Hard Rock predmetmi s tým, teda, že odtiaľ určite pôjde niečo s nami domov... zlatá dievka s filipínskym pasom nám však vysvetlila, že to sú len plané reči a že sa tešia na našu ďalšiu návštevu:))

KOcúr sa práve ubytoval v mojej skrini...sedí na krabici a spokojne žuje šnúrky z mojej košele...

V piatok sme si povedali s Lenkou, že prečo by sme si trochu neporevali a tak sme sa dobrovoľne týrali romaticko-tragickými filmami a smiali sa na sebe, že či sme normálne keď tu takto svorne reveme ...a s takými opuchnutými očami sme šli na plážku. Na Euronews hlásili, že v Dubaji je zatiahnuté a teplota je 33° čo pôsobilo ako výsmech tým 40° vonku a prudko pražiacemu slnku... Sadnete do auta a neviete čo vás skôr popálilo...či kovová časť bezpečnostného pásu alebo sedadlo samotné... a ja si večne dám tu malú riflovú sukňu... Piatok nie je zrovna dobrý deň na pláž lebo to má väčšina ľudí voľno (nie každý má aj v sobotu) a tak si povedia všetci tí Pakistínci a Indovia a iní, že poďme svorne na pláž trošku pošpehovať tie chutné biele rite.... Akože asi tak hodinu sme vydržali... Dokonca som aj do vody vliezla ale nechcela som riskovať minulý zážitok keď boli na Dubaj extrémne vlny a mňa to tam hádzalo ako šialené a neštastne som tam lietala zo strany na strany vždy v ústrety nejakému počernému chlapíkovi, ktorý sa nevedel dočkať kedy sa ma dotkne... teda urputne som bojovala s vlnami a snažila sa dostať na breh..ale...prišla jedna zradná vlna a ja som cítila ako ma ktosi chytil za nohu...drahí moji ani Pamela tak rýchlo nevedela utekať vo vode ako ja vtedy... pomaly sa začnem báť mora:)

ALe inak vravím, v zálive nič nového... Samira, ktorá spravuje našu vilu si stále hľadá manžela, Rob s Lenkou rozoberajú pri raňajkách správy o konci sveta, ja sa snažím právnikom vysvetliť že máme viac ako jedného akcionára ale papiere k tomu nájsť neviem, teploty stúpajú a dni sú horúcejšie... miestnosti klimatizovanejšie, ľudia sa grupujú v nákupných centrách a zvyšujú konzumnosť.... len ten kocúr si spokojne leží v skrini na mojich topánkach a tuším aj spí.... vonku už je tma, posledná modlitba tohto dňa už odznela ... idem spať lebo ráno ma čaká misia navigovať sem taxikára a potom k účtovníkovi:))

P.S. som slubila Jarosovi, ze mu zablahozelam k narodeninacom... tak nech sa ti dari bejbee...

P.S1: No a tým, čo sa zaujímate o moje potápanie a zážitky s tým spojené odporúčam sa dlhšie na to nepýtať, lebo počet ľudí s ktorými môžem ísť potápať sa dramaticky znížil...a moj parťák si zlomil nos!!!! Toto som si fakt musela nejako špeciálne zaslúžiť... :)

Ďalší obyčajný týždeň....

Som nejaká neporiadna a mala by som častejšie písať, že? Ale keď tento Dubaj vám fakt nemá veľa čo ponúknuť...a čo si sami nevymyslíte to nemáte.... Mám za sebou ďalší týždeň v klasickom znení... niečo nové som sa naučila, niečo pokašlala, niečo ma potešilo, zaujalo...niečo som zažila... a niečo ešte nestihla...tak ako to nešťastné potápanie...kým sa zase pôjdem ponoriť tak snáď aj plávať zabudnem:) Ešteže máme ten malý bazén, kde plávam dokola ako taká zlatá rybka...najnovšie som si vzala do hlavy, že sa naučím plávať motýlika... ale skôr to vyzerá tak, že som sa naučila ako vyšpliechať vodu z bazéna a vydesiť mačku....a rozosmiať Lenku, ktorá to vždy objektívne zhodnotí....:)) Teda či sa to aspoň trochu podoba, alebo si mam ísť dať radšej kávu...

V práci je zábava...každý deň nás pobaví nejaké nové vládne nariadenie, ktoré sa tu mení zo dňa na deň, prípadne to, že 150x niekam voláte a aktuálne čísla, ktoré vám dávajú už boli 3x zmenené, prípadne nás baví švihák, ktorý chodí upratovať kanceláriu a zásadne vysáva len okolo predmetov, nie pod nimi... takže mu dávame rýchlokurz toho ako sa odťahujú stoličky, prípadne, že sa nemusí báť papieru masívneho rozmeru A4 a kľudne ho môže nadvihnúť a utrieť pod ním prach.... ale inak kopec roboty, nefunguje mi skener tak otravujem ľudí v kanceláriiách vedľa nás a vymýšľam si kadejaké zámienky:), na druhej strane som k životu ale prinávratila fax a aj fakt, že mi ešte stále funguje laptop svedčí o tom, že sa lepšííím:))) Jááj a konečne mám dubajský vodičák..pre nás je to síce len byrokratický úkon spojený s vyplnením množstva papierov, vyšetrenia očí ale miestnych celkom ľutujem... autoškôl je málo, ľudia musia čakať tri mesiace pomaly na jazdu a ak ich náhodou vyhodia, tak sa môžu zase postaviť do radu... Snáď si aj nejaké to auto zaobstarám už... bohvie...
Víkend bol celkom akčný..ani som nečakala... v piatok skoro ráno som vyrazila s kamošmi na offroad do púšte... tentokrát sme mali Toyotu FJCruiser... auto,ktoré vyrábajú ako konkurenciu Hummeru..ale teda dosť nevydarené (máte ho aj na fotke). O 8mej sme už boli v púšti a zdolávali duny a dunky..,niektoré sa dali, niektoré nie... zašli sme zase k Fossil Rock, ktorá dostala svoje pomenovanie podľa skamenelín morských organizmov, ktoré môžete nájsť na jej svahoch... Snáď sa nabudúce po nejaký zohnem... Je odtiaľ ale nádherný výhľad na celé okolie... Z púšte sme vypadli na pravé poludnie, mne sa už celkom búril žalúdok a tentokrát to bolo náročnejšie ako niektoré kolotoče..ale tak prežili sme to aj my aj auto. Poobede sme naplánovali plážový volejbal...obecenstva tam bolo zákonite viac ako hráčov, dokonca sme niektorých interaktívne zapojili do hry:)) I keď to nebolo úmyselne...proste lopta si našla svoj smer ktorým chcela letieť..celkom dobre sme sa tam rozbili, hodinky na zápästí mi stále pripomínajú, že kľudne aj nabudúce by som mohla do tej lopty tak trieskať:))

No a večer hladní a dobre nasolení sme sa prepravili k Tomášovi do záhrady a grilovali sme čo sa dalo:). Bolo veľmi príjemné počasie, pofukoval jemný vetrík a celkove je to dosť nezvyčajný klimatický jav na toto obdobie... Rozprestreli sme deky na trávu a spravili si piknik v záhrade... Veď nikto nemusí vedieť že má 3x3metre...kľudne nám možete závidieť:))

A tak si tu zase sedím v práci, vyzváňa mi telefón, hrá mi nejaký jazz...a pozerám do kalendára ako ten čas rýchlo letí... A všetkým oslávencom (ako Stanulka, Boby...a tých na ktorých som zabudla)blahoželám... nech sa vám všetko maľuje podľa vašich farieb.... do skorého čítania. A este dakujem Romanovi Mancelovi za super CD, ktore mi poslal:))) Slovensko-dubajske postove spojenie nesklamalo:))

P.S. tentokrát som wikipediu nepoužívala!!:))))

I´ll teach you...

Tak som prave zazila silny pocit patriotizmu, ked som na Euronews v telke zhliadla par desat minutovy sot o Slovensku v rámci prípravy na príchod Eura... Ukazovali Kremnicu, Bratislavu...dokonca sa mi aj páčila z tejto diaľky. Ale o inom som chcela... tak som sa rozhodla, že vás trošku poučím o histórii tejto krajiny...kde si odkrúcam svoj tretí mesiac. Som celkom rada, že sa história začala písať relatívne "nedávno" lebo by sa mi nechcelo veľa písať:) Dubajom sa nenazýva len mesto ale zároveň aj jeden zo siedmych spojených emirátov. Podobne ako v *Mexiku aj tu pre rozlíšenie volaju mesto "Dubai City". Niekedy v 19. storocí sa niekolko sto clenov kmeňa Bani Yas, vedených rodinou Maktoum (ktorá stále vládne) usadilo v zátoke, ktorej poloha vytvárala skvelé predpoklady na rýchly rozvoj.

Do 20.storočia už Dubaj vstúpil ako veľký prístav známy hlavne obchodovaním s perlami, ktorému urobila koniec jednak 1.svetová a jednak aj hospodárska kríza. Následne mesto zažilo prvú invázia expatriatov z okolitých krajín zálivu..., ktorá trvá dodnes len s tým rozdielom, že sa sem zbiehajú ludia z rozlicných kútov sveta! Od svojho založenia bol údajne Dubaj v neustálom rozpore so susediacim Abu Dhabi, najmä kvoli nevyhovujúcim hraniciam. Dôležitý rok pre rozvoj Dubaja bol rok 1966, kedy objavili ropu a vtedajší šejk Rashid bin Saeed al Maktoum veľmi správne rozhodol, že peniaze z ropných príjmov treba investovať do rozvoja. Objavenie ropy viedlo k ďalšiemu masívnemu prisťahovalectvu a to najmä Pakistáncov a Indov a populácia údajne vzrástla o 300%. V decembri roku 1971 Dubaj spolu s Abu Dhabi a piatimi ďalšími emirátmi (Fujeirah, Ajman, Ras al Khaiman, Sharjah a Um Al-Quwain) sformovalo Spojené arabské emiráty založené na federálnej báze. Dubaj a Abu Dhabi maju jediné dva právo veta. Rodina Al Maktoum vládne v Dubaji od roku 1833 a dnešný šejk, jeho výsosť Mohamad Bin Rashid al Maktoum je zároveň aj viceprezidentom a predsedom vlády v SAE. Jeho existenciu si bežný človek nemôže nevšimnúť, lebo jeho podobizeň visí na bilboardoch po celom Dubaji a keď príde do mesta, zavrú kvoli nemu každú druhú ulicu. To je potom zábava dostať sa domov!

Čo sa týka etymologického základu slova, to sa mi moc nedarí vypátrať - zase sa tu zráža arabský a perzký základ ale kde je pravda? Podľa odborníkov na históriu SAE by slovo Dubai mohlo pochádzať zo slova Daba (odvodené od Yadub) čo sa významovo rovná slovu creep (šinúť sa, plaziť sa) čo by mohlo vyvolávať asociáciu s pomenovaním Dubai Creek (creek=zátoka). Tak neviem...

Každopádne sa v poslednom čase dá pozorovať kríza národného povedomia, nakoľko sa nevedia vysporiadať s faktom, že sami Emirátčania sú vo svojej krajine menšinou a to nehovorím o nás, bielych ritiach. 42% obyvateľov tvoria Indovia a len 17% sú pôvodní Emiráti. Zvyšok zmesky tvoria Pakistánci, prisťahovalci z iných arabských krajín, nejaký Bangladéš a asi tak 11% ostatní a do tej kolónky snáď spadáme aj my:) Histórie by nateraz stačilo, o vojne v zálive sa mi nechce písať..snáď už cez víkend dáme to ozajstné morské potápanie...a bude o čom básniť. Zatiaľ sa majte krásne, neklesajte na duchu, že máte škaredé počasíčko... ani tých 150°nie je bohviečo:)))

P.S. Všetkým tým, ktorí si myslia, že tieto informácie sú bežnou súčasťou mojich znalostí asi trochu sklamem, lebo som sa uchýlila k wikipedii, koránu a iným bežne dostupným zdrojom...:)))))

V znamení technického rozkladu....

Po dlhom case sa vam ozyvam. Niezeby som na Vás zanevrela, ja som len ...ehm..poslala na večný spánok ďalší laptop! Najskôr sa mi minulý týždeň prišla do práce bez kábla na laptop, čiže mi asi tak dve hodky fungoval a potom som si musela pekne odšoférovať do nášho nového obydlia, stále premýšlajúc ci vobec idem dobrou cestou... ale tymto stahovanim docielim aspoň to, že si nutne musím zapämatať viacero ciest a oblastí. A pár ich už poznám celkom dobre..dokonca aj skratky! Najlepšie je, ked kazdu chvilu musite robit

U-turn...

A potom v stredu som uz nezapla pocitac a oficialne som sa dostala na top miesto vo firme v spotrebe laptopov:). Tak mi nasa technicka podpora poslala z TT A4 plnu instrukcii, co mam stiahnut, co napalit, ako vymontovat hardisk, zachranit data, rebootnut system...a ine veci, ktore clovek bezne potrebuje vediet:) V snahe zachranit co sa da, som vymontovany hardisk pripojila na nas pocitac (stolovy) a cuduj sa svete...ten to neprezil...takze v ramci dvoch dni, som popravila dva pocitace a odvtedy sa bojim cohokolvek dotknut!!!! Zasluzim si Rád zlatého mikročipu a strieborného šroubováka... ale aj napriek tomu chlapci z technickej podpory tvrdia, že som technicky zručná...tak ja už neviem kde nastala chyba. Dnes sa nám slávnostne s Tomášom podarilo oživiť môj komp... snad to uz nikdy nebudem musiet robit:))))

Dni tu utekaju strasne rychlo... pomaly oslavim dva mesiace svojho pôsobenia tu... niekedy mám pocit, že sa mi nič nedarí, že sa mi stavia do cesty množstvo prekážok...ale učím sa na vlastných chybách... Ale zase sú aj dni plné srandy, keď sa od rána smejem na tom, ako sa nám všetkým darí, ako zase niekomu nerozumieme, respektive oni nám...

Tento víkend som si už celkom užila na dubajský štýl... Lenku vláčim po plázi odkedy spolu bývame a už sa smeje, že za ten čas čo som tu bola viac na pláži ako za dva roky v Dubaji:))

Ráno sme si v piatok privstali a šli rovno na pláž... a našli sme teda jednu skvelú.... Ráno tam bolo ešte málinko ľudí, len klub kajakárov tam mal tréning, čo ma hneď navnadilo, že sa k nim pridám...dokonca aj očumovačov tam bolo strašne málo... vydržali sme do obeda..a potom sme skočili do bazéna u nás... večer nás nič lepsie nenapadlo ako sadnúť do auta a ísť sa previezť do susedných dvoch emirátov - Sharjah a Ajmán. Sharjah je tretie najvacsie mesto po Dubai a Abu Dhabi... a hlavne je uplne ine ako Dubai. Sejk, ktory to spravuje sa snaží zachovat to tak arabské ako sa len dá, dbá na tradície a samozrejme na konzervativizmus. Ženy chodia striktne zahalené a kým sme tadiaľ prechadzali autom napočítala som ich na ulici len niekoľko... V Sharjah je ale všetko lacnejsie...pocnúc obchodmi konciac nehnutelnostami a bezne tam vidite ludi po ulici kracat... co sa v Dubaji stat nemoze.... dokonca je tam aj chladnejsie, pretoze tam nie je tolko betonu ako v Dubaji, ktory tu to teplo odraza a kumuluje! A budovy maju o niekolko desat poschodi menej:) Kedze bola strasna premavka do Ajmanu sme dosli asi az o desiatej v noci a kedze bol piatok, snad vsetci boli vecer na plazi pripraveni ocumovat:). Ale tak vysla som na plaz, omocila si nohy vo vode, odbornym okom posudia kvalitu piesku a tym sa moj pobyt v Ajmane, rozlohou najmensom emirate v UAE, skoncil. Takymito vecami Vas budem ale nudit inokedy... V sobotu sme vyrazili na plaz uz o siedmej rano, vyplavali sme sa do sytosti, nachytali nejaky ten bronz a spokojne sa vratili do preklimatizovanej vily.... zbehla som do kina, pozrela si brisknú americku komediu a s usmevom a bruchom plnym koly som sa zase len vrátila domov...:))

Lenka sa medzitým prestahovala do druhej izby, tak uz mame kazda svoju... len ovladanie klimy zostalo v mojej izbe a ovladam tak teplotu aj v Lenkinej izbe, co vie byt niekedy zabava:)))

Inak si tu na poschodi vilky nazivame este s Robom, vtipnym typkom z JAR, ktory tu pracuje uz niekolko rokov... naposledy ma bavil pribehom o tom ako v mikrovlnke upiekol skvely kolac....ze ma urcite nauci ako na to, len najskor kazdy musime vypit aspon 12 piv a potom sa nam uz podari v tej mikrovlnke fakt hocico pripravit:))))) No a v sprche nam tecie z oboch kohutikov uz len tepla voda a v pracke sa uz neunuvam nastavovat nejake teploty...aj tak do nej tecie rovno horuca voda.... Na zaver uz len tolko, ze ak by ste potrebovali prefarbit ci zafarbit nejake veci, tak mi dajte vediet... cez vikend som nechtiac zlozila skusku ako na pockanie zafarbit vsetko na zeleno...teda pardon pistaaciovo:)) Velmi vtipne ta farba vyznela hlavne na Lenkinom tricku s napisom GO GREEN!

Ako sa stať bezdomovcom v Dubaji - manuál

Nuž, pôvodne som vám chcela písať ako sme šli nakupovať a cestou späť sa stratili, začal nám blikať benzín, všade okolo nás len nákladiaky a púšť... ale to by to nemohol prebiť iný zážitok:) Stať sa bezdomovcom v Dubaji je celkom jednoduché! Sediac v utorok večer pri telke, sme si s Lenkou vraveli akú už máme domácu pohodičku keď tu zrazu avšak... ktosi zaklopal na naše dvierka! tak som otvorila a mysliac si, že si typek prisiel po prachy za najom som mu podala ruku a... vobec som nerozumela tej sprske slov co na mna spustil... som velmi nestastna, ze tu rozumiem kazde piate slovo:). Napr. len na margo toho spomeniem, keď sme boli minule zúrivo hladné a postavil sa nám do cesty McDonald - no povedzte co vás môže reálne zaskočiť vo firme, ktorá je založená na tom že vám ponúka notoricky známe veci po celom svete? No napríklad ženská, ktorá si myslí, že hovorí anglicky a vy si ani nemôžete objednať lebo nerozumiete čo vraví... tak sme len vraveli, že YES...prípadne NO a potom sme doma pozerali čo sme to vlastne doniesli:))) No ale problém nastal v utorok večer, keď nám týpek z realitky prišiel oznámiť, že majiteľ, dubajčan, sa rozhodol vilu ďalej neprenajímať a musíme sa komplet všetci vysťahovať!!!! No myslela som si, že mu zase len raz nerozumiem...ale opak bol pravdou! Nepomohlo vyhrážanie sa políciou, pokiaľ ide o lokálneho majiteľa, nepomôže ani armáda spásy! A ani nepomohla... Týpek si vymyslel, že sa máme na druhý deň odsťahovať, čo samozrejme neprichádzalo do úvahy...tak som to zjednala na piatok a premýšľala aké je to byť bezdomovcom v Dubaji:). V stredu Lenka zháňala v práci čo sa dalo, pisali sme kadejakým známym aj neznámym... ale zohnať ubytko za dva dni a presťahovať všetky tie veci sa zdalo nemožné. Keď tu zrazu avšak... sam Allah sa na nás usmial a Lenka zohnala ubytko vo vile s bazénom. Takže moja bilancia je druhý mesiac v Dubaji a druhé ubytko... ak nerátam hotel. Celú poslednú noc v starej vile sme počúvali ako robotníci búrali sadrokartónové steny, pretože museli vrátiť vilu v pôvodnom stave... keď sme sťahovali veci, tak bola vila plná robotníkov, ktorý ako mravce na chrbtoch nosili vrecúška s nejakým stavebným materiálom o hmotnosti asi 2kg... a tvárili sa, že strašne pracujú:))
No ale už sme presťahované...takže zase ďalší nový začiatok.... bývam teraz bližšie ku pláži, do práce je to trošku ďalej aj Tomáš a Lucia už nie sú na skok...ááále čo! Dnes ráno som si vyšla na záhradu, kde sú aj stromy, vybrali sme listy, ktoré napadali do bazéna, zaplávala som si v tom malom bazéne cca 150 koliečok a dala si kávičku... Korytnačky sa idú asi zblázniť od šťastia, lebo sme ich nechali vonku pod stromom...
Idem trochu relaxovať aj ja... keď už mám ten víkend...a začnem tým, že vypnem komp:)

Marhaban!

Zdravim z horuceho Dubaja, kde sa vlhkost vysplhala uz na 75% a stale rastie... tak ako nové budovy, tak ako arabská potreba mať všetko najlepšie, najvyššie najkrajšie... tak ako stúpa aj moje pracovné vyťaženie:).
Minulý týždeň sa niesol v smútočných farbách, lebo mi umrel môj počítač a sebecky si so sebou vzal všetky dáta... nebyť toho, že je vonku 150 stupňov tak som mohla ísť s kľudom ležať dva dni na pláž, lebo čokoľvek som chcela začať robiť, vždy mi chýbali nejaké údaje, ktoré boli v zomretom kompe. Tak som sa tu ponevierala po office, naplánovala si nejaké stretká, okukla nejaké nové priestory... medzičasom aby som sa úplne nenudila, začala tu pri nás horieť budova! Nebol to príjemný pohľad nakoľko mi to pripomínalo horiace "dvojičky"... horelo najvyššie poschodie výškovej budovy, ktorá bola nedokončená... evakuovali všetkých robotníkov, ktorí štastne vylihovali pod palmami a kalkulovali, že koľko to asi bude trvať celej tej národnej garde, polícii a armáde, čo sa tam zišla aby to uhasili... Pozrela som si to celkom zblízka, keďže sme rovno pod budovou parkovali auto... takže som ho pekne z parkoviska odšoférovala preč cez všetkých tých uniformovaných príslušníkov inštitúcií na záchranu ľudstva... kým som bola na stretku, tak uzavreli celú prístupovú cestu k mojej práci... darmo som sa mohla hádať, že ja potrebujem ísť späť do práce... no nepustili ma! tak som odparkovala na nejakej nafúkanej piesočnej dunke :) v kopci (tá automatika je super!!) a pekne si to do práce odkráčala v tých 150°. Vo stvrtok sme sa s Luckou rozhodli, že za neprítomnosti Tomáša, ktorý bol v Európe toho času, pôjdeme dôstojne reprezentovať firmu na recepciu našej právnickej firmy... vtipné bolo, že recepcia bola na obed ale zase to bola skvelá možnosť dostať sa do jedného z naj biznis klubov v Dubaji... ktorý sa samozrejme nachádzal na 33 poschodí a Dubaj ste odtiaľ mali ako na dlani... tak sme sa pekne vyobliekali, naštudovali sme si produktové portfólio, vybavili sa vizitkami a vyrazili... predstavili mi našu novú právničku, očarili sme pár ľudí, medzi inými aj firemného lokálneho sponzora, ktorý rozprával také príbehy ako národný umelec.... dobre sme sa najedli a pekne sa vrátili s novými kontaktami do práce. Očakávame teda, že sa počet klikov na našu stránku, po našej návšteve zvýši...:))) Priama úmera musí byť! V piatok sme mali strihací deň..prišiel Lenkin kámoš Rafael zo Sýrie a zobral naše vlasy do parády... večer sme museli ísť svetu ukázať naše nové hlavy, tak sme si to namierili do jedného z naj klubov v Dubaji, *elegante, ktorý je prerobený zo starého ruského divadla... takže štýl ako sa patrí! A tam som pretancovala jedny črievičky, možno i viac a o tretej ráno sme fičali domov...vyspať sa do nášho bytíku, kde si svorne nažívame s dvomi korytnačkami, Veľkou a Malým. Príznačnejšie mená som im nemohla vymyslieť... O tom ako sme šli nakupovať a takmer sme netrafili späť do Dubaja aj o iných veciach až nabudúce...