Nas zivot v Santa Clare I.

Tento prispevok rozdelim na dve casti, nech sa to lepsie cita a nech sa sem da dat viac obrazkov. Pre dvoma tyzdnami sme z Mexika prisli do Santa Clary de Huitziltepec, malej dediny s asi 3000 obyvatelmi, ktorá sa nachádza asi hodinku autom od velkého mesta Puebla. Puebla je stat "medzi sopkami" a kazdy den mam moznost pozorovat POpocatepetl alebo Ixtlu a vecny sneh na nich. A ked sa obzriem, moj chrbat vzdy strazi Orizaba:) Nuz, citim sa bezpecne medzi tolkymi sopkami, hlavne ked pozorujem Popo a vidim ako si spokojne dymi:).

Cestovali sme sem malým busom, ktorý nás vyhodil na odbocke do Santa Clary, uprostred nicoho. Vlastne teraz uz viem, ze Santa Clara je na tom lepsie ako iné pueblá (dediny). Mala som dost zvlástne pocity, ze co tu vlastne robím, kam to idem… ale ked som uz dosla tam, tak bolo treba íst dalej a tie 3mesiace zvládnut. Na odbocke sme si stopli minibús, ktorý bol vsak úplne plný a tak nám sofér pokynul aby sme si sadli k nemu dopredu. Asi som vàm este nepìsala, ze tu bezne vpredu sedia 4ludia a tvária sa spokojne, ze sa vezú. Aj my takto bezne cestujeme, resp, o jedno sedadlo sa delíme spolu s Radom. Tajne dúfam, ze sa mi tým tlacením zmensí zadok J. Takze sme si s obrovskými ruksakmi sadli do minibusu…resp. netusím ako som mala ulozené koncatiny a ktorá ruka bola moja a ktorá Radova… takze z príjazdu do Santa Clary som moc nemala, lebo kvoli ruksakom som nic envídela…a ked sa otvorili dvere, tak som vypadla rovno do novej “reality”. Fúkal teplý vietor, ktorý víril prach, vsade boli psy z ktorých ale vobec nesiel strach, lebo len lenivo polihovali…a celkovo to na mña posobilo ako “ospalá diera”. Prisli sme uz za tmy, kedze sa posúval cas, takze som z toho aj tak moc nemala…

Byvame v dome, ktory patri Faustìnovi, ktorý vlastne este stale byva v state México a sem chodí na víkendy. Dom v ktorom bývame, si stavia na neskor takze sa s tým nejak extra neponáhla…a preto tu mozeme byvat. Nasa izba, neskutocne studená, je na poschodí a dole máme spolocnú kúpelnu s Faustínom ked sem príde s rodinou na víkend…ta kupelna vyzerá lepsie ako nasa v Trnave! Celá nasa rodina sa volá Flores a vo dvore, kde bývame aj my okrem Faustìna ktorý chodí na víkendy býva jeho brat Jorge s rodinou, na víkendy prichádza Urbano s rodinou a tiez Vidal… a samozrejme hlavný dozorca señora Jacoba so svojím señorom Franciscom, ktorí sú rodicmi vsetkých a nasimi mexickými starými rodicmi. Vsetci títo ludia nam neskutocne vychadzajú v ústrety, vela sa nasmejeme a pácia sa mi víkendy,ked sa tu vsetci stretnú a spolocne sa varí a klábosí… Jacoba nás stále kontroluje, ci nieco jeme a je nestastná ked nám nieco nechutí… vraví, ze sme strasne chudí a ze musíme viac jest. Jedno je isté, v Mexiku nikto od hladu nezomrie… o vsetkych je tu dobre postarané a konzumuje sa tu vela potravy, na co sú ale zvyknutí. Vsade nás niecím ponúkajú a snazia sa kvoli nám varit menej pikantne, i ked si uz pomaly zvykáme. Ale aj tak je to velmi zábavné, lebo vacsinou nám cez víkend servírujú jedlo, ktoré varia pre malého Uriela, ktorý má 1.5 roka- cize také, ktoré nestípe. Ked sa tu motám po kuchyni s Lorenou ci Lupe odkukávam co varia ako co pripravujú a vzdy je o com kecat.
Ked som dosla vsetci boli velmi prekvapení ze rozumiem a hovorím spanielsky, lebo som Radkovi povedala aby ich pripravil na to, ze to asi nebude ziadna sláva. Ale cuduj sa svete, vsetci pocnúc Radom a konciac mnou sú prekvapení ako lahko a dobre to ide, resp. ako rýchlo sa to dá naucit. V Mexiku sa pouzívajú samozrejme iné slová ako napr. v Spanielsku ale náramne zábavné je, ked nám treba nieco vysvetlit a chopí sa toho celá rodina. Neprejde den, aby som sa tu nenaucila nové slovo a tiez chodíme casto do kniznice miestnej a tam sa dá toho cítat strasne vela. Takze vsetkým, ktorí sa chcú ucit jazyk, nech je akýkolvek, odporúcam kúpit slovnkík, zbalit veci a íst do zahranicia. Bude to pre vás neskutocná skola… Teraz uz nemám problém rozprávat o situacii v krajine pocas komunizmu, nemam problem vysvetlit im rozdiely v klimatickych podmienkach… a dokonca mozem robit aj vyskum v spanielcine, coho som sa najskor dost obávala. Takze ak uz tento pobyt nic iné neprinesie, tak mi aspon dost pomohol so spanielcinou;)
Co ma tu velmi prekvapilo, sú velke teplotne rozdiely medzi dñom a nocou…cez deñ máme okolo 26 stupñov ale vecer a hlavne ráno je tu asi tak 10stupñov a v nasej izbe, kam nesvieti slnko snád i menej. Cize okrem spacákov máme este take romantické deky ako z telenovely. Takze tie chladné rána nás pomaly pripravujú na príchod domov…J
Nase dni v Santa Clare sú celkom rutinné- preberáme sa okolo siedmej, pretoze tu je uz o siedmej ráno potrebné v miestnom rozhlase vyhlasovat, ze sa na trhu dajú kúpit avokáda alebo cerstvý chlieb a to s takou váznostou akoby vyhlasovali mobilizáciu krajiny. Od prvého dña sme na ten hlas alergický, pretoze nás sprevádza kazdý deñ az do nejakej desiatej do vecera, kedy sa zacínajú blahozelania oslávencom a pesnicky pre nich. Santa Clara je teda velmi “hlucná” dedina a nielen kvoli tomuto. K ranným budíkom sa este pridávajú kohúty z celej dediny a Jorgého pes, ktorý steká ako besný ked niekoho zbadá. Do toho vsetkého zacne húkat auto ktoré predáva plyn a z ampliónu pocut kricat muzský hlas : ¿quiere gas? (chcete plýýn?) Vecer sa tento scenár opakuje i ked to uz pocut aj somárov híkat, ktorých je tu samozrejme neúrekom a nakolko sa blízi sviatok Santa Cecilia, ktorá je patrónkou vsetkých hudobníkov, v kazdom dvore skúsa nejaká pseudokapela. Hned vedla nas je dom, kde mám pocit, ze prenajímajú miestnost na skúsanie, takze vecer pocúvame neskutocne nemelodické veci a kadejaké kakofónie zvukov a velmi sa tesíme ked sa im darí hrat, lebo pri tom sa dá relatívne zaspat.... :)...pokracovanie zachvilu...